FERDINAND III.

rímsky cisár, uhorský a český kráľ, rakúsky arcivojvoda

* 13.7.1608 v Štajerskom Hradci + 2.4.1657 vo Viedni

Pochovaný je v kapucínskej krypte vo Viedni

 

Heslo: Justicia et pietate ­– spravodlivosť a zbožnosť

 

Opakované vpády Švédov pustošili Nemecko, dve tretiny Uhorska okupovali Turci. Do vojny proti Habsburgovcom sa zapojilo i Francúzsko a boje sa rozšírili do Talianska, Španielska a Španielskeho Nizozemska. Takto vyzerala asi situácia, keď sa Ferdinand III. ujal vlády po smrti svojho otca roku 1637.

Na prevzatie vlády bol starostlivo pripravovaný. Ako dieťa bol síce slabý a krehký, preto fyzickú zdatnosť posiloval športom a cvičením. Ako hofmajster mu bol pridelený barón Christoph Simon von Thun, skúsený bojovík a príslušník Rádu Maltézskych rytierov. Duchovné a duševné vzdelanie bolo v rukách jezuitov. Dišputy v prítomnosti cisára, dvoch jezuitov a tajnej rady na právnické, geografické a historické témy, ktoré arcivojvoda Ferdinand absolvoval v 17 rokoch, dopadli k spokojnosti cisára a učiteľov. Ovládal sedem jazykov (latinčina, nemčina, španielčina, taliančina, francúzština, čeština a maďarčina) a už v mladosti pomáhal vybavovať otcovi diplomatickú korešpondenciu, podpisovať rôzne akty a nariadenia.

Otec ešte počas svojho života presadil jeho korunováciu za uhorského i českého kráľa. Korunovácia za uhorského kráľa sa konala v meste Šoproň 8. decembra 1625, nakoľko v Bratislave bola morová epidémia, a o dva roky neskôr bol korunovaný aj za českého kráľa. V roku 1630 na sneme kurfirstov v Regensburgu sa cisár Ferdinand II. usiloval presadiť synovo nástupníctvo aj v ríši, ale neúspešne.

Po zavraždení nie veľmi spoľahlivého, ale úspešného cisárskeho vojvodcu Albrechta z Valdštejna, sa arciknieža Ferdinand stal najvyšším veliteľom habsburských vojsk a dosiahol významné úspechy. Bolo dobyté mesto Regensburg a spolu so španielskymi vojskami kardinála infanta Ferdinanda bolo v roku 1634 vybojované rozhodujúce víťazstvo nad Švédmi a Francúzmi v bitke pri Nördlingen. Z pozície sily bol uzavretý pražský mier v roku 1635 a dohoda s protestantským saským kurfirstom, ku ktorej pristúpili aj ostatné ríšske stavy.  Na ríšskom sneme v Regensburgu v roku 1636 sa napokon podarila i voľba za rímskeho kráľa, čím sa zabránilo bezvládiu, pretože o niekoľko týždňov na to zomrel jeho otec a cisár Ferdinand II.

V nového panovníka sa vkladali veľké nádeje, predovšetkým v boji proti korupcii. Ferdinand skutočne obmedzil i výdaje dvora, ale radikálna reforma sa nepodarila. Keď sa Ferdinand III. ujal vlády, cisárske vojská postupne začali vytláčať Švédov i Francúzov z Nemecka, ale hneď v nasledujúcom roku nastal zvrat. Švédsky generál Banér dostal nové posily a prenikol až do Čiech, kde sa udržal až do roku 1640. Potom sa cisárskym vojskám podarilo opäť Švédov vytlačiť ale nie nadlho. Roku 1642 už pod vedením generála Torstensena sa usadili v Čechách a na Morave a čakali ako sa vyvinie situácia v Uhorsku, kde proti Habsburgovcom povstalo sedmohradské knieža Juraj I. Rákoci.

Ferdinandovi sa podarilo predĺžiť s Turkami mier o dvadsať rokov a diplomaticky získať na svoju stranu dánskeho kráľa Kristiána IV., ktorý napadol Švédov a prinútil ich stiahnuť sa na sever. Za ten čas Ferdinand porazil Rákociho vojsko pri Hlohovci.  Po tejto prehratej bitke sa Rákoci musel stiahnuť na východ. Na jeseň roku 1644 po porazení Dánov Švédi opäť prenikli na Moravu. Cisárske vojska sa stiahli, čo využil opäť Rákoci a obsadil Slovensko. Podarilo sa mu aj spojiť so švédskými vojskami a obliehať Brno, lenže tam utrpeli tieto spojenecké vojská porážku.

Roku 1645 sultán pohrozil Rákocimu, ž e ako jeho vazal nesmie viesť vojnu proti Ferdinandovi a má sa zrieknuť spojenectva so Švédmi a prijať mierové návrhy Ferdinanda, ktorý sa zaručoval zachovávať náboženskú slobodu nielen pre šľachtu, ale aj pre poddaných, dokonca bol ochotný vrátiť evanjelikom všetky zabraté kostoly, školy a majetky a ak si to obec praje, evanjelickí kazatelia sa môžu naspäť vrátiť na miesto svojho pôsobenia. Túto mierovú zmluvu potvrdil uhorský snem po desaťmesačnom jednaní v roku 1647.

Švédi aj bez pomoci uhorskej šľachty sa v Čechách udržali až do roku 1648 a ešte v posledných mesiacoch sa usilovali dobyť Prahu, kde očakávali veľkú korisť, ale to sa im nepodarilo. 24. októbra 1648 bol podpísaný Vestfálsky mier, ktorým sa skončila tridsaťročná vojna. O jeho dosiahnutie sa postaral aj samotný cisár Ferdinand, keď vlastnoručne napísal tajnú inštrukcii grófovi Trauttmansdorffovi, ktorá priniesla konečne prielom do vestfálskych mierových rokovaní v Münsteri a Osnabrücku.

Habsburgovci vyšli z vojny oslabení. Rozplynul sa ich sen o svetovej ríši, Španielsko prestalo byť svetovou veľmocou, cisár stratil nadradené postavenie v Nemecku, no upevnil si pozíciu v Čechách a Uhorsku. Rezignoval aj na rekatolizáciu Nemecka a prinavrátenie majetkov katolíckej cirkvi. Pochopil, že ústupky v záujme mieru sú nevyhnutnosťou.

Po skončení vojny začala práca s obnovou krajiny a zabezpečenie nástupníctva pre svojho syna Ferdinanda IV. Ešte roku 1646 ho korunovali za českého kráľa. O rok neskôr za uhorského kráľa. Roku 1653 ho zvolili za nemeckého kráľa. Politické postavenie mal ešte umocniť pripravovaný sobáš s Máriou Teréziou, najstaršou dcérou španielskeho a portugalského kráľa Filipa IV. Habsburského, ale ten sa už neuskutočnil, pretože v lete roku 1654 Ferdinand IV. podľahol epidémii čiernych kiahní. Otcovi sa zrútil sen, na ktorom tak trpezlivo pracoval niekoľko rokov. Zlomený cisár Ferdinand III. prežil svojho prvorodeného syna Ferdinanda IV. len o tri roky a vyčerpaný zomrel 2. apríla 1657 nedožijúc sa ani päťdesiat rokov.

Benátski veľvyslanci vykresľovali bez výnimky Ferdinanda III. veľmi pozitívne. Podľa nich bol zodpovedný, prezieravý, raz dokonca vykreslený ako najlepší medzi svojimi radcami. Zdá sa, že po smrti syna a následníka Ferdinda IV. sa u cisára, napriek prísnemu chápaniu povinností prejavila istá váhavosť, ktorá mohla mať príčinu v pesimistickej a melancholickej povahe.

Mária Anna Španielska, prvá manželka Ferdinanda III.

Cisár Ferdinad III. bol trikrát ženatý. Prvýkrát sa oženil v marci roku 1631 s Máriou Annou Španielskou (zomrela 1646), dcérou španielskeho kráľa Filipa III. Svadobné slávnosti vo Viedni trvali mesiac a uprostred tridsaťročnej vojny  stáli 365.280 zlatých. Počas pätnásťročného manželstva sa im narodilo 6 detí. 14. februára 1638 v Bratislave bola Mária Anna korunovaná za uhorskú a chorvátsku kráľovnú. V roku 1645 postup Švédov prinútil cisársku rodinu opustiť Viedeň a uchýliť sa do Štajerského Hradca. Po pominutí vojenského nebezpečenstva však rodina odišla do Lincu, pretože vo Viedni zúrila epidémia. Tam štyridsaťročná Mária Anna 13. mája 1646 zomrela na následky otravy. Dieťa Márie Anny, ktoré ešte žilo, bolo z mŕtveho tela matky vyoperované, ale hneď zomrelo. Obe mŕtve telá boli prepravené po Dunaji do Viedne a tam pochované v spoločnej rakve.

Mária Leopoldina Tirolská, druhá manželka Ferdinanda III.

V roku 1648 sa Ferdinand druhýkrát oženil so svojou o dvadsaťpäť rokov mladšou sesternicou Mariou Leopoldinou Tirolskou (s dcérou svojho strýka Leopolda Tirolského). No ich manželstvo netrvalo dlho, pretože 7. augusta 1649 na následky vyčerpania po pôrode svojho prvého syna zomrela.

Eleonóra Magdaléna, tretia manželka Ferdinanda III.

V roku 1651 sa Ferdinand tretíkrát oženil. Za manželku si vzal mantovskú princeznú Eleonóru z rodu Gonzaga. Spolu mali ešte štyri deti. Aj ona bola korunovaná v Bratislave za uhorskú a chorvátsku kráľovnú 6. júna 1655. Ferdinand III. mal celkom 11 detí. Súhlasne sa tvrdí, že manželstva boli šťastné a cisár viedol vzorný rodinný život. V korešpondencií Benátčanov sa cisár Ferdinand III. opisuje ako láskavý s umiernenou povahou. Dokonca sa čudujú, že nemal žiadne nemanželské deti. 

O to pozoruhodnejšie sa zdajú byť Ferdinandove umelecké a literárne záujmy. Veľkú pozornosť venoval prírodovedným a technickým problémom. Napríklad na sneme v Regensburgu si dal predviesť vývevu od významného fyzika Otta von Guericke. Napriek tomu, že ako vojvodca nebol samostatný, zaoberal sa vojenskoteoretickými i vojenskotechnickými otázkami: Raimund Montecuccoli, významný cisársky generál a teoretik, mu v roku 1653 venoval dvadsať tabuliek o vojenskom umení. Ferdinand sa orientoval aj vo filozofii. V roku 1657 založil, podporovaný svojou treťou manželkou Eleonórou a bratom Leopoldom, vo Viedni taliansku literárnu akadémiu. Cisár písal i talianske básne, z ktorých údajne vyšiel zväzok pod názvom „Accademico occupato“, a preložil do taliančiny Demosthénovu „Filipiku“. Zaujímal sa aj o maliarstvo, zbieral Tizianove, Veronesove a Rubensove obrazy a v mladosti vynikal ako tvorca umeleckých sústružníckych prác.

Zvláštne sklony javil pre hudbu – Ferdinandom začína rada komponujúcich habsburských cisárov. Jeho skladby mali duchovný i svetský obsah, zaujímal sa v nich len o „vznešený a ušľachtilý postoj“. Bol silne ovplyvnený Talianmi, predovšetkým svojím dlhoročným učiteľom Giuseppe Valentinim.