Jeden z najkrajších pamätníkov na krízu a zmysel ľudského života

Európa vo svo­jich dejinách pre­konala viacero obrovských kríz. Jednou z nich bola morová pan­démia, známa pod názvom čier­na s mrť. V ro­koch 1347-1351 spôsobila úmrtie okolo polovice oby vateľst va. Historici odhadu­jú počet úmrtí na 25 až 34 miliónov ľudí. Bol to hospodársky i zdravotnícky kolaps vtedajšej spoločnosti spojený aj s rokmi veľkej neúrody. Remeselnícke dielne nevyrábali. Ceny potra­vín sa vyšplhali závratne vysoko. V školách sa neučilo.

Rozmohla sa kriminalita. Ľudia sa báli o svoj majetok, zdravie a životy. Situácia bola veľmi dramatická. Rodičia videli umierať svoje deti. Malé deti strácali svojich rodičov. Všetci sa cítili bezmocní a zúfalí. Keď sa v rodine u niekoho objavili príznaky ochore­nia, rodičia stáli pred dilemou, nakoľko čle­na rodiny izolovať, aby sa ostatní nenakazili, a nakoľko prejavovať rodinnú blízkosť.

Tieto obrovské ľudské zemetrasenia spúšťali ťažké otázky: Ak jestvuje Boh, ako toto mohol dopustiť? Jestvu­je vôbec? Prečo vlastne žijeme na tomto svete? Morové epidémie sa v Európe ob­javovali až do konca 18. storočia. Posled­ná zasiahla Slovensko v rokoch 1710-1711 po poslednom protihabsburskom povstaní sedmohradského vojvodu Juraja Rákociho. Vtedy zomreli vraj až dve tretiny obyva­teľstva na Slovensku.

Mor zasiahol i slo­bodné kráľovské mesto Banskú Štiavnicu. Šesťtisícové mesto prišlo o polovicu svo­jich obyvateľov. V meste nebolo rodiny, ktorá by nestratila niekoho blízkeho. Pre­to sa štiavnický richtár rozhodol postaviť pamätník bolesti. Najprv mal podobu jed­noduchého stĺpa. V rokoch 1755-1764 ho nahradili veľkolepým pamätníkom zmyslu ľudského života - súsoším Najsvätejšej Tro­jice, ktoré vyhotovil staviteľ Dionýz Stanetti a umelecký kamenár Karol Holzknecht.

Sú­sošie je reflexiou Štiavničanov nad ťažkým životným údelom, ktorý postihol ich mesto v čase morovej pandémie a objavením odpovede na ťažké existenčné otázky o zmysle života. Súsošie vyjadruje najväčšie tajomstvo viery, podstatu kresťanstva: Syn sa vracia k Otcovi. Splnil svoje poslanie: ukázal ľuďom ich dôs­tojnosť, že sú stvorení na Boží obraz. Návrat Syna k Otcovi vedie cez bolesť a smrť. Návrat Syna k Otcovi je o dôvere: Otec je verný až za smrť. Otec dal a znovu dáva Život - Lásku. A to je Duch Svätý, ktorého kresťanstvo vyjad­ruje v podobe holubice.

Súsošie Najsvätejšej Trojice je pozvaním, aby sme sa i my vydali na cestu k Otcovi. V spodnej časti pamätníka sú zobrazení ľudia, ktorí sa k Otcovi už vrá­tili: Barbora, Katarína, František Xaverský, Jozef Kalazanský, Rochus a Šebastián. Svojím životom ukázali dobrotivosť a láskavosť Bo­žieho obrazu, Cirkev ich vyhlásila za svätých a Štiavničania si ich zvolili za svojich patrónov. Súsošie Najsvätejšej Trojice v Banskej Štiav­nici patrí medzi najkrajšie trojičné a morové stĺpy v Strednej Európe. Aj vďaka nemu je mesto Banská Štiavnica zapísané do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. 

Autor textu: Miroslav Vetrík