Mikuláš V. Pálfi

poľný maršál, krajinský sudca, od roku 1714 palatín

Narodil sa 1. mája roku 1657 ako syn Mikuláša IV. Pálffyho a Márii Eleonóry Harrachovej. Jeho otec bol dedičným županom Bratislavskej stolice, kapitánom Bratislavského hradu a strážcom uhorskej koruny. Jeho matka bola vychovávateľkou dcér cisára Leopolda I. a mala na viedenskom dvore veľký vplyv.

Mikuláš mal 4 súrodencov: dve sestry - Máriu Zuzanu (*1649+1704), Máriu Eleonóru (*1651/54 +1699) a dvoch bratov - Františka I. (*1660 +1687 pri oslobodzovaní Osijeku od Osmanov) a Jána V (*1663 +1751).

Študoval na jezuitských školách v Trnave a Bratislave, štúdiá ukončil absolvovaním Viedenskej univerzity. So svojimi rodičmi býval na hrade Červený Kameň. V roku 1679 mu však otec zomrel, neskôr hrad Červený Kameň obsadilo Thökölyovské vojsko a okolité majetky spustošilo. Rodina bola nútená presťahovať sa do Viedne.

Mladý Mikuláš V. si zvolil, ako väčšina Pálffyovcov, vojenskú kariéru. Ako 26-ročný sa zúčastnil bitky o Viedeň 12. septembra 1683. Potom s cisárskou armádou sa podieľal na oslobodení Parkane (Štúrova) a Ostrihomu. V roku 1687 sa ako veliteľ Aspremontovho pešieho pluku stal plukovníkom a vzápätí aj hlavným kapitánom Ostrihomu.

V roku 1688 na vlastné náklady vystrojil peší hajdúsky pluk, ktorý niesol jeho meno. S týmto plukom sa zúčastnil dobýjania Belehradu, počas ktorého ho 30. apríla 1688 zasiahla a ťažko zranila guľa z kanóna. Plný zásah dostal vojak stojaci vedľa neho, Mikulášovi guľa vážne zranila nohu. Následok zranenia bol však trvalý, Mikuláš V. do konca života kríval. Cisár Karol VI. i jeho dcéra Mária Terézia ho dôverne oslovovali: "mein Nikerl" (môj milý) alebo "môj milý, krivý Pálffy".

Pálfiho pluk bojoval predovšetkým proti Osmanom v Uhorsku. Na krátky čas v roku 1689 bol odvelený do bojov proti Francúzom do severného Talianska.

V roku 1690 bol povýšený na generálmajora a za hrdinstvo vo víťaznej bitke pri Slankameni proti Osmanom mu cisár Leopold I. udelil hodnosť podmaršála. V roku 1693 sa stal hlavným kráľovským komorníkom, v roku 1694 dedičným županom Bratislavskej stolice a hlavným kapitánom Bratislavského hradu.

V roku 1700 sa stal majiteľom ďalšieho pešieho pluku habsburskej armády, bol vymenovaný za tajného cisárskeho radcu. V nasledujúcom roku sa stal generálom zbraní a hlavným kapitánom kráľovskej telesnej gardy ako aj strážcom uhorskej koruny. Vyvrcholením Mikulášovej vojenskej kariéry bolo menovanie za poľného maršala cisárom Jozefom I. v roku 1707 a o päť rokov neskôr bol vyznamenaný Rádom zlatého rúna.

V bojoch za posledného kuruckého povstania Františka Rákociho v rokoch 1703 – 1711, ktoré bolo súčasťou európskeho konfliktu - vojny o španielske dedičstvo, už priamo nebojoval. Hlavným veliteľom cisárskych vojsk v Uhorsku sa však stal jeho mladší brat Ján V. Pálfi.

V rokoch 1713-1714 sa stal krajinským sudcom a svoju civilnú kariéru zavŕšil ešte v tom istom roku 1714, kedy sa po smrti palatína Pavla Esterházyho stal uhorským palatínom a predsedom miestodržiteľskej rady.

V roku 1723 sa ako palatín výrazne pričinil o schválenie pragmatickej sankcie na uhorskom sneme v Bratislave, ktorá znamenala nedeliteľnosť habsburskej monarchie a zároveň možnosť dedenia aj ženskej vetve.

Mikuláš V. Pálfi bol mimoriadne vzdelaný. Živo sa zaujímal o kultúrne dianie v krajine. Pre Mateja Bela od cisára Karola VI. zabezpečil financie na vydávanie jeho Notícií. K Židom bol tolerantný. Usadil ich na svojich majetkoch. Zabezpečil im mnohé výhody a ochranu. Mikuláš V. tým vlastne predbehol svoju dobu, podobné práva dosiahli Židia až reformami Jozefa II.

So svojou manželkou Katarínou Alžbetou barónkou Weichs mali 11 detí – 7 synov a 4 dcéry. Z nich 6 prežil. Všetci 4 synovia, ktorí sa dožili dospelosti zahynuli vo vojnách v službe Habsburgovcom. V roku 1720 mu zomrel najstarší syn Leopold (*1681) – vojenský generál - na následky ťažkého zranenia v Bavorsku. Jeho druhý syn Ján Jozef Pálfi (*1685) zomrel v boji proti Turkom pri Petrovaradíne v roku 1716. Jeho tretí syn František Rudolf Pálfi (*1686) padol v bitke pri Parme v roku 1735. A jeho štvrtý syn Karol Jozef Pálfi (*1688 +1720) podľahol zraneniam, ktoré utŕžil v bitke pri Belehrade.

Vďaka tomu, že jeho najstarší syn Leopold I. mal 9 detí, z ktorých 3 synovia sa dožili dospelosti, staršia Pálfiovská vetva sa rozdelila medzi Mikulášových vnukov: Mikuláš VII. (*1710 +1773) dostal Malacké panstvo, Leopoldovi II. (*1716 +1773) pripadlo Stupavské panstvo s hradom Pajštún a Rudolf I. získal panstvo s hradom Červený Kameň.

V starobe Mikuláša trápila reuma, ku ktorej sa pridružovali bolesti z následkov jeho vojenských zranení. Zomrel v pomerne vysokom veku, dňa 20. februára 1732 ako 75-ročný v Bratislave. Pochovaný je spolu so svojou ženou Katarínou, rodenou grófkou Weichs (+1724) v pálffyovskej krypte františkánskeho kostola v Malackách. V sanktuáriu kostola sa nachádza jeho krásny barokový epitaf, ktorý zhotovil Ján Mikuláš Moll, žiak Georga Rafaela Donnera. Epitaf nebol lacný, stál 1800 rýnskych zlatých a dali ho postaviť jeho vnuci Mikuláš VII., Leopold II. a Rudolf I.