KORUNOVAČNÁ BRATISLAVA v kontexte vojny o španielske dedičstvo

1.  novembra 1700 zomrel španielsky kráľ Karol II. Habsburský. V testamente za svojho nástupcu určil Filipa z rodu Bourbonovcov. Cisár Leopold s testamentom nesúhlasil. Španielsku korunu chcel pre svojho druhorodeného syna Karola. V Európe začala vojna. Na stranu francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. sa pridalo Španielsko, Bavorsko, Savojsko, Milánsko. Na stranu Leopolda sa pridalo Anglicko a Holandsko a väčšina nemeckých kniežatstiev. V Uhorsku vypuklo protihabsburské povstanie Františka II. Rákociho. Výstava priblíži významné osobnosti našich spoločných dejín stvárnené voskovými figurínami i udalosti, ktoré predchádzali korunovácii Karola za uhorského kráľa v Bratislave 22. mája 1712. 

Autor a organizátor výstavy, autor textov: Miroslav Vetrík

Autor voskových figurín: Roman Bajzík

Hlavní partneri výstavy:

Hlavné mesto SR Bratislava, BRATISLAVA TOURIST BOARD, BRATISLAVA APARTMENTS s.r.o.

Partneri výstavy: 

GRAFIX, Tovarišstvo starých bojových umení a remesiel, Elijana - kostýmové štúdio, Francúzsky kultúrny inštitút, FREEBOARD, 

 

CISÁR LEOPOLD I. – osloboditeľ Uhorska od Osmanov

11. septembra 1697 porazili cisárske vojská pod vedením Eugena Savojského Osmanov v bitke pri Zente. Nový sultán Mustafa II. sa pod hrozbou svojho ďalšieho konfliktu s Ruskom rozhodol ukončiť 16-ročný konflikt s cisárom Leopoldom. 26. januára 1699 bol podpísaný mier. Pokoj zbraniam trval len 2 roky.

1. novembra 1700 zomrel španielsky kráľ Karol II. O španielske dedičstvo sa prihlásil Leopold ako hlava celého habsburského domu. Na dedičstvo mal najväčšie právo. Za manželku mal dcéru španielskeho kráľa Filipa IV. - Margarétu Teréziu, vlastnú sestru zomrelého Karola II.

V dvoch testamentoch kráľ Karol II. odkázal španielsky trón rakúskym Habsburgovcom. Veľké prekvapenie nastalo, keď na svetlo Božie vyšiel tretí testament: celé španielske dedičstvo patrí Filipovi z Anjou, vnukovi francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. – Leopoldovmu najväčšiemu nepriateľovi.

Cisár Leopold I. aj na radu Eugena Savojského odmietol tretí testament a začal s prípravami na vojnu. Na svoju stranu sa snažil získať nemecké kniežatá. Brandeburskému kurfirstovi Fridrichovi III. udelil 16. novembra 1700 Korunným traktátom kráľovský titul.

Na prelome mája a júna 30.000 cisárska armáda vedená Eugenom Savojským prekročila Alpy a bez vyhlásenia vojny začala boje s Francúzmi, ktorí obsadili Miláno ako územie patriace španielskej korune.

Ďalším spojencom cisára Leopolda I. sa stal Viliam III. Oranžský – anglický kráľ a miestodržiteľ Holandska. 7. septembra 1701 vznikla v Haagu Veľká aliancia. Jej členmi sa stali Anglicko, Spojené holandské provincie, Rakúsko a väčšina nemeckých kniežatstiev. Cieľom bolo zamedziť rastúcej hegemónii Francúzska v Európe.

12. septembra 1703 cisár Leopold I. vo Viedni na úzkom rodinnom zasadnutí Habsburgovcov podpísal dokument Pactum mutuae sucessionis (Vzájomná dohoda o nástupníctve). Vzdal sa za seba i za svojho syna Jozefa nárokov na španielsky trón v prospech druhorodeného syna Karola. Ďalej ustanovil, že habsburské dŕžavy môžu zdediť len potomkovia mužského rodu. Pokiaľ by Jozef ani Karol nemali mužského potomka, nástupnícke právo prejde najprv na Jozefove dcéry a až potom na Karolove. Týmto dokumentom Leopold prehlásil svojho syna Karola za kráľa Španielska. O týždeň nato sa s ním rozlúčil. Karol odišiel do Španielska vydobyť si svoje práva na španielsku korunu.

Vojna v roku 1703 sa nevyvíjala pre Leopolda priaznivo. Bavorský kurfirst ako spojenec francúzskeho kráľa Ľudovta XIV. získal Passau. Francúzi pod vedením maršála de Marsin obsadili krajinu za Dunajom. Nasledovali vpády do Rakúska. Z východu útočili na Leopolda Rákociho kuruci, ktorí začiatkom jari 1704 dokonca vpadli na viedenské predmestia a vydrancovali aj obľúbenú Leopoldovu zoologickú záhradu.

Obrat nastal až 13. augusta 1704 bitkou o Blenheim. Spojené cisárske a anglicko-holandské vojská rozdrvili francúzsko-bavorskú armádu. Potom obsadili Bavorsko, prekročili Rýn a vnikli do Alsaska.

18. apríla 1705 sa u 64-ročného Leopolda prejavili príznaky infarktu. V ľavej polovici hrudi cítil bolestivý tlak, zle sa mu dýchalo. Napriek ťažkostiam predsa jednal so svojimi ministrami a udeľoval audiencie. Zdravotný stav sa však výrazne zhoršoval. Leopold cítil svoj koniec. 26. apríla podpísal testament a svoje myšlienky odvátil od tohto sveta k Bohu. Kázal slúžiť omše a často prijímal Eucharistiu. V deň svojej smrti 5. mája sa rozlúčil so svojou manželkou i najstarším synom Jozefom, ktorému požehnal. Keďže Karol bol v Španielsku, požehnal jeho obrázok. Potom sa rozlúčil so svojimi dcérami a vnučkami.

Keď nadišla Leopoldovi posledná hodina, obdržal od dvorného kaplána posledné pomazanie. Najvyšší komorník mu podal sviecu a spovedník odriekal modlitby za umierajúceho. Ešte naposledy cisár dostal rozhrešenie. Svoju korunu a žezlo položili na stôl pred Ukrižovaného na znamenie, že ich dostal od Boha a teraz mu ich vracia. Potom vydýchol. I počas svojich posledných hodín poslúchal sladké tóny milovanej hudby. Cisárovná zatlačila Leopoldovi oči a pobozkala mu ruku.

 

Knieža František II. Rákoci – vodca protihabsburského povstania

Narodil sa 27. marca 1676 v Borši neďaleko Košíc. 8. júla 1676 mu zomrel otec František I. Rákoci na následky väzenia, pretože sa zúčastnil Vešeléniho protihabsburského sprisahania. Pôvodne bol otec odsúdený na smrť, ale dostal milosť. Jeho starý otec – chorvátsky bán Peter Zrínsky milosť nedostal a 30. apríla 1671 bol vo Viedenskon Novom Meste popravený.

Matka Helena Zrínska sa potom vydala za Imricha Tököliho, ktorý sa ako vodca kurucov spojil s Osmanmi, ktorí v lete 1683 obliehali Viedeň. Aj toto povstanie skončilo neúspechom. Tököli utiekol do Turecka a matka tri roky bránila hrad Mukačevo proti presile cisárskych vojsk. Napokon bola zradená tajomníkom a intervenovaná so svojimi deťmi v uršulínskom kláštore vo Viedni – mohla využívať svoj majetok, ale nemohla bez súhlasu cisára opustiť Viedeň.

Po troch rokoch intervencie ju vymenili za Osmanmi zajatého generála podplukovníka Heisslera a odišla za manželom Tökölim do vyhnanstva. Rákoci sa tak v 11 rokoch stal prakticky sirotou. Zodpovednosť za jeho výchovu pripadla neskoršiemu ostrihomskému arcibiskupovi Leopoldovi Koloničovi. Ten ho zveril jezuitom. V rokoch 1688-1692 študoval v jezuitských kolégiách v Českom Krumlove, Jindřichovom Hradci a v Prahe. V roku 1692 sa vrátil do Viedne.

26. septembra 1694 sa oženil s 15-ročnou dcérou hessensko-rheinfelského grófa Šarlotu Amáliu, ktorej rodokmeň siahal i k sv. Alžbete – dcére uhorského kráľa Ondreja II. Po svadbe sa presťahovali späť do Uhorska, do Sárospataku, aby sa staral o svoje majetky.

Koncom roku 1700 Viedeň zachytila korešpedenciu Rákociho s Ľudovítom XIV. Rákoci bol obvinený z prípravy povstania. 18. apríla 1701 ho zatkli  a uväznili vo Viedenskom Novom Mieste. 24. novembra 1701 sa mu z väzenia podarilo utiecť do Poľska. V neprítomnosti ho odsúdili na smrť.

V roku 1703 sa zintenzívnili boje na západoeurópskych bojiskách. Rákoci zacítil príležitosť. Povzbudený sľubmi a peniazmi Ľudovíta XIV. začal povstanie. Vyhotovil zástavy s heslom: „S Bohom za vlasť a slobodu“ a rozposlal ich do Uhorska. Ako prví sa chopili zbraní sedliaci z jeho majetkov. Aby povstanie zmohutnelo, v septembri 1703 vydal prehlásenie, že poddaní, ktorí sa zapoja do bojov, budú oslobodení od povinností a platenia dávok. Drobných zemanov a mešťanov si získaval prísľubmi náboženskej slobody. Neskôr sa pripojila i šľachta a zo sociálneho povstania sa stalo stavovské. 

Počas roku 1704 povstalci obsadili celé územie dnešného Slovenska a Sedmohradsko. Verné Habsburgovcom zostali iba Bratislava, Leopoldov a Trenčín. V Belehrade bol Rákoci zvolený za knieža a 20. septembra 1705 v Sečanoch za hlavného predstaviteľa konfederácie v Uhorsku.  

Po smrti cisára Leopold I. nastúpil na trón jeho syn Jozef I. Povstalcom ponúkol ústupky. Rokovania trvali vyše pol roka. V lete 1706 sa boje opäť obnovili. Mnohí prívrženci Rákociho boli sklamaní z neprijatia cisárovej ponuky.  

Nezhody medzi povstalcami sa prehĺbili v roku 1707. Turčianska stolica vydala okružný list. Kritizovala Rákociho nariadenia, že sú v rozpore so zákonmi a slobodami krajiny, že proti nim nie je možné ani protestovať, čo za Habsburgovcov možné bolo. Konflikt vyvrcholil na sneme v Ónode. Vyslanci Turčianskej stolice – Melchior Rakovský a Krištof Okoličáni - boli zabití. Rákoci ich označil za „pôvodcov všetkého zla“ a obvinil ich, že „ohrozujú uhorskú revolúciu.“

V auguste 1708 v bitke pri Trenčíne povstalci utrpeli zdrvujúcu porážku, hoci boli v prevahe. Po nej poddaní strácali záujem bojovať v Rákociho armáde napriek ponuke pridelenia pôdy a úplného oslobodenia od poddanských povinností.

Začiatkom roku 1711 Rákoci neprijal mierové podmienky a odišiel do exilu. Najprv do Poľska, kde mu Ľudovít XIV. kúpil Jaroslawské panstvo. Potom do Francúzska do Versailles, keď zistil, že cisárska vojenská rada chystá na neho atentát. Proti atentátu bol na porade ako jediný Eugen Savojský. Posledné roky dožil v Turecku. Zomrel 8. apríla 1735. Pochovali ho ako jeho matku v kostole francúzskych lazaristov v Istanbule. V roku 1906 preniesli ich ostatky do Košíc, do Chrámu sv. Alžbety.

 

PRINC EUGEN SAVOJSKÝ – Francúz v službách Rakúšanov

Jeho matka - neter kardinála Mazarina, prvého ministra francúzskeho kráľa -bola istý čas milenkou Ľudovíta XIV. Po jej sklamaní na dvore sa vydala za savojského princa, s ktorým mala osem detí. Eugen sa narodil ako piaty syn. Rodičia mu vybrali cirkevnú dráhu. Tá ho nelákala.

Chcel byť vojakom. Kráľ Ľudovít XIV. ho odmietol prijať do svojich služieb. Vstúpil preto do služieb cisára Leopolda, ktorého našiel v Linzi: „Obetujem všetky svoje sily, celú svoju odvahu a ak bude potrebné, aj svoju poslednú kvapku krvi v službe Vášmu cisárskemu Majestátu.“ Ako 20-ročný sa zúčastnil bitky o Osmanmi obliehanú Viedeň.

V roku 1685 Ľudovít XIV. rozkázal všetkým Francúzom, ktorí bojovali proti Osmanom, návrat do Francúzska. Neposlúchol jedine Eugen. Vyhlásil, že sa zrieka Francúzska. Keď sa to dozvedel kráľ, spýtal sa svojich dvoranov: „Nemyslíte, že som tým utrpel veľkú stratu?“.  Dvorania ho uisťovali, že abbé zo Savojska bude vždy nesúci a hlava pomätená. V minulosti Eugen vyviedol niekoľko nerozvážnych činov a na dvore ním pohŕdali.

Potom sa Eugen zúčastnil oslobodenia Nových Zámkov (1685), oslobodenia Budína (1686), víťaznej bitky o Moháč (1687) a oslobodenia Belehradu (1688). Za vojenské zásluhy ho cisár Leopld I. vymenoval za poľného podmaršála, bol mu pridelený dragúnsky pluk a španielsky kráľ Karol II. mu udelil Rád Zlatého rúna. 

11. septembra 1697 už ako hlavný veliteľ vybojoval veľké víťazstvo pri Zente. Keď sa dozvedel, že turecká armáda prechádza mostom cez rieku Tisa, primäl svoje vojsko na náročný 10-hodinový presun. Večer, keď časť Turkov už prešla na druhú stranu rieky, nariadil útok na zadné turecké voje. Zoradené delostrelectvo zasypávalo most prudkou paľbou a bránilo tureckej jazde a pechote vrátiť sa pomôcť zadným tureckým jednotkám. Následný útok cisárskej jazdy a pechoty zatlačil Turkov do rieky. V boji padlo okolo 20.000 Turkov a 429 cisárskych vojakov. Víťazstvo znamenalo definitívny odchod Osmanov z Uhorska a viedlo k podpísaniu mieru v roku 1699.

V januári 1712 Eugen odišiel do Anglicka presvedčiť anglickú kráľovnú Annu, aby pokračovala v boji proti Francúzsku. Jeho misia nebola úspešná. Angličania už nechceli podporovať Karola v jeho úsilí udržať si španielsky trón. Napriek tomuto politickému neúspechu zanechal v Anglicku pozitívny dojem. Škótsky teológ, historik a spisovateľ Gilbert Burnet, biskup zo Salisbury, sa po stretnutí s Eugenom o ňom vyjadril: „Eugen je naplnený tou najprirodzenejšou skromnosťou na svete; zle znáša pocty, ktoré mu všetci právom preukazujú. Rád zostupuje zo svojho vysokého postavenia, aby mohol so svojím proťajškom hovoriť ako rovný s rovným. Pri rozhovore sa nikdy nevyjadruje svojhlavne a skôr ako niečo povie, uvažuje o tom.“  

Eugen mal spravodlivú a veľkorysú povahu, potrebnú odvahu pri vojsku aj v kráľovskej rade. Robil chyby ako všetci generáli, ale tie sa stratili medzi nespočetnými veľkými činmi. Nádhere a bohatstvu neprikladal veľký význam, hoci jeho ročné príjmy v posledných rokoch sa odhadujú na 11 miliónov eur.

Po vojenských úspechoch získal Eugen Savojský obrovský politický vplyv. Bol vedúcim tajnej konferencie, prezidentom vojenskej rady a v rokoch 1715-1725 miestodržiteľom bohatej holandskej provincie patriacej Habsburgovcom. Vďaka týmto postom mal dôležité slovo vo všetkých politických otázkach, posledné slovo vo vojenských záležitostiach a veľký vplyv na hospodárstvo a obchod. Stal sa druhým najmocnejším mužom v ríši.

Zomrel v noci 21. apríla 1736 vo Viedni ako 72-ročný. Posledný večer svojho života strávil hraním kariet s tmavookou grófkou Batthyányovou, ktorá bola jeho dlhoročnou dôverníčkou a priateľkou. Pochovali ho v Dóme sv. Štefana 26. apríla. Cisár Karol VI. sa pohrebu nezúčastnil. Deň predtým odišiel na poľovačku do Laxenburgu. No i napriek tomu bol jeho pohreb triumfálnym sprievodom a výrazom veľkej vďaky a úcty, ktorú ľudia voči nemu pociťovali.

***

New York Times v posledný týždeň prvej svetovej vojny opísal situáciu rútiaceho  sa Rakúska nadpisom: RAKÚSKE VOJNY ZA 300 ROKOV. Prehraté, okrem tých, v ktorých velil princ Eugen Savojský.

 

SASKÝ VOJVODA KRISTIÁN AUGUST  -- svätej rímskej cirkvi kardinál a ostrihomský arcibiskup

Jeho otec Móric bol vojvoda Saský a matka Dorota Mária - dcéra sasko- weimarského vojvodu Wilhelma. Narodil sa 19. októbra 1666 ako tretí v poradí.  Nedúfal, žeby sa raz ujal vlády nad Saskom. Rozhodol sa preto pre vojenskú kariéru. V roku 1686 sa zúčastnil spolu so saskými jednotkami oslobodenia Budína od Turkov. Táto skúsenosť na neho silno zapôsobila. Ako protestant konvertoval na katolícku vieru a rozhodol sa pre kňazskú službu. V roku 1692 bol vysvätený za kňaza a cisár Leopold ho vymenoval za rábskeho biskupa (Györ).

Keď sa ostrihomskému arcibiskupovi Leopoldovi Koloničovi zhoršoval zdravotný stav, cisár Leopold mu určil Kristiána za pomocného biskupa s právom nástupníctva. 16. júna 1706 ho pápež Klement XI. vymenoval za kardinála a po smrti arcibiskupa Koloniča bol so súhlasom pápeža vymenovaný cisárom Jozefom za ostrihomského arcibiskupa.    

Po uzatvorení satmarského mieru významní magnáti Uhorska na čele s arcibiskupom Kristiánom pozvali Karola, aby sa ujal vlády v Uhorsku. 22. mája 1712 na sviatok Najsvätejšej Trojice Kristián August spolu s palatínom Pavlom Esterházim korunovali Karola za uhorského kráľa.

Koncom leta sa v Bratislave a ďalších mestách rozšíril mor. Vedenie mesta sa ho snažilo tajiť, ale keď zomrel mestský lekár, sanitný kordón okolo mesta sa zavrel. Nik nesmel vojsť dnu a predovšetkým von. Prerušilo sa zásobovanie, obchod i výroba. Normálny život prestal fungovať. Ľudia nemali peniaze. Tovar dražel. Cudzinci, ktorých karanténa zastihla v meste, zostali celkom bez prostriedkov.

Spočiatku pochovávali každého do svojho vlastného hrobu, neskôr sa kopali spoločné hroby a napokon sa pochovávalo aj bez truhiel. Pohreby sa konali na mestské trovy. Pokladnica sa skoro vyprázdnila. Na rad prišli pôžičky. Sám cisár Karol poskytol mestu 2.000 zlatých.

30. apríla 1713 v meste vypukla vzbura. Impulzom bolo zlé určenie príčiny smrti. Obhliadač mŕtvol konštatoval mor, no príbuzní zosnulého s tým nesúhlasili. Privolaný iný lekár priznal obhliadačov omyl. Zhromaždilo sa okolo tisíc nespokojných ľudí a od Vavrineckej brány smerom ku kordónu rabovali obchody, prevracali vozy a koče. Iba okolo polnoci sa richtárovi a niekoľkým členom mestskej rady podarilo dav upokojiť. Sľúbili zmiernenie protimorových opatrení, ktoré trvali už 7 mesiacov. Lenže nasledujúci deň do mesta privolali ďalšie oddiely vojska. Morová epidémia trvala ešte ďalších sedem mesiacov.

Arcibiskup Kristián August sa pri tejto morovej epidémii osobne angažoval. V Marianke nielenže predsedal komisii, ktorá situáciu riešila, ale zároveň aj osobne - ohrozujúc svoje zdravie - pomáhal úbohým občanom najmä vysluhovaním sviatostí.   

Morová epidémia si vyžiadala v Bratislave okolo 4.000 obetí. Najvýznamnejšia osobnosť v Uhorsku, ktorá podľahla epidémii moru bol uhorský palatín Pavol Esterházi - najväčší donor postavenej Loretánskej kaplnky pri františkánskom kláštore v Bratislave.

Na pamiatku morovej epidémie a ako prejav vďaky za jej ukončenie nechal Kristián August postaviť Trojičný stĺp na Rybnom námestí. Na jednom z výjavov je možno zobrazený aj on, ako chorému vysluhuje posledné pomazanie.

30. januára 1714 zomrel posledný človek v Starom Meste. Keď sa Bratislave podarilo v priebehu jari a potom cez leto trochu pozviechať, na 18. októbra bol stanovený deň korunovácie cisárovnej Alžbety Kristíny za uhorskú kráľovnú. Akt korunovácie uskutočnil aj tentokrát Kristián August.

Kristián August mal k Marianke dôverný vzťah. Tamojší kláštor nachádzajúci sa v posvätnej samote si vyvolil za svoju rezidenciu. Tu si vykonával duchovné cvičenia, svoju dušu zušľachťoval pokáním a modlitbou sa zjednocoval s Bohom. Stravoval sa v spoločnej jedálni s mníchmi, nevyžadoval špeciálne jedlá, ale skromne požíval to isté ako rehoľníci. Dokonca sa obliekal do jednoduchého mníšskeho habitu pavlínov. Tu si želal byť aj pochovaný.

V roku 1723 predsedal v mene cisára Karola ríšskemu snemu v Regensburgu. Tam 22. augusta 1725 nečakane zomrel. Po slávnostných pohrebných obradoch ho loďou 2. októbra priviezli do Uhorska. Vyložili ho v Záhorskej Novej Vsi, odkiaľ ho po súši s veľkou pompou previezli do Marianky. Avšak na rozkaz cisára Karola ho pochovali v Dóme sv. Martina.    

 

CISÁROVNA ALŽBETA KRISTÍNA – milá, milovaná a milujúca miestodržiteľka

Keď sa od manželky cisára Jozefa I. cisárovnej Amálie Vilhelmíny nedalo čakať narodenie ďalšieho potomka – následníka trónu, pretože bola nakazená pohlavnou chorobou od samotného cisára Jozefa, vo Viedni začali uvažovať o svadbe Jozefovho mladšieho brata Karola. Do úvahy pripadalo niekoľko šľachtičien. Z nich sa napokon rozhodli pre Alžbetu Kristínu z Brunšviku-Wolfenbüttelu. Jej starý otec bol spočiatku prívržencom francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ale potom sa rozhodol pre stranu Habsburgovcov. Alžbete Kristíne sa dostalo dôkladného vzdelania. Ovládala niekoľko jazykov – taliansky, španielsky, francúzsky. Skôr ako sa vydala za Habsburga, musela ako protestantka konvertovať na katolícku vieru.

Akonáhle bola svadba dohodnutá, poslal arcivojvoda Karol do Wolfenbüttelu svojho osobného spovedníka Plöcknera, aby budúcu cisárovnu oboznámil so základmi katolíckej viery. Teologická výuka prebiehala od 4. novembra do 10. decembra 1706. Na jej konci zložila Alžbeta Kristína špeciálne pre tento účel sformulované vyznanie viery. 6. januára sa prvýkrát zúčastnila na katolíckej svätej omši. Deň konverzie sa uskutočnil 1. mája 1707 počas omše, ktorú celebroval mohučský arcibiskup. Alžbeta Kristína prečítala tridentské vyznanie viery a následne ho podpísala. Potom zložila prísahu. Obe ruky kládla na evanjelium sv. Jána. Potom ju arcibiskup oslobodil od cenzúr a exkomunikácie katolíckej cirkvi a nakoniec ju požehnal.

17. júla 1707 španielsky kráľ Karol oficiálne požiadal Alžbetu Kristínu o ruku. Manželstvo bolo uzatvorené per procurationem vo Viedni 23. januára 1708. K oltáru ju priviedol Karolov starší brat cisár Jozef, ktorý za neho zložil sľub vernosti a odovzdal jej manželskú obrúčku.

Karol sa s manželkou stretol a prvýkrát videl až po pol roku, keď za ním pricestovala do Španielska. 1. septembra 1708 nová španielska kráľovná pricestovala do Barcelony v nádhernom koči ťahanom ôsmymi bielymi koňmi. Karol jej vyšiel naproti na andalúzskom koni, v slávnostnom šate, na ktorom sa skvel Rád Zlatého rúna a na hlave klobúk ozdobený diamantami. Spočiatku mal veľké obavy, či katolícki Španieli prijmú za svoju kráľovnú konvertitku  z protestantizmu. Ľud ju však prijal priateľsky a Karol dokázal veľkolepými svadobnými obradmi zmysel pre barokovú reprezentáciu.

V kostole Santa Maria de la Mar Karol s Alžbetou Kristínou dostali slávnostné požehnanie. Pri tejto príležitosti bolo Johannom Fuxom zložené slávnostné Te Deum, ktoré sa hralo ešte dvakrát: pri narodení ich jediného syna Leopolda Jána Jozefa (1716) a pri svadbe ich dcéry Márie Terézie s Františkom Štefanom Lotrinským (1736).

Karol si po prvom stretnutí s Alžbetou Kristínou zapísal do denníka: „Kráľovná je veľmi pekná, som celkom spokojný“ a o pár dní na to „kráľovná je v noci celkom milá.“ Milou, milovanou i milujúcou mu zostala až do konca života.

27. októbra 1711 Karol tajne opustil Barcelonu, aby vo Frankfurte prevzal cisársku korunu. Nehodlal sa vzdať svojho dedičstva v Španielsku a preto tam zanechal svoju manželku, ktorú ustanovil za miestodržiteľku. Na čelo vojska menoval Starhemberga.

Karolove plány získať Španielsko a potom prípadne udržať si Katalánsko stroskotali a preto povolal svoju manželku Alžbetu Kristínu z Barcelony domov. Do Viedne prišla 13. júla 1713.

6. marca 1714 sa vojna o španielske dedičstvo skončila. Cisár Karol podpísal s Francúzskom mier. Španielsku korunu prenechal Filipovi V. – vnukovi francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Ako kompenzáciu dostal španielske územia: Milánsko, Neapolské kráľovstvo, Sardíniu, časť Toskánska a Španielske Holandsko (zhruba dnešné Belgicko).

18. októbra 1714 nechal Karol svoju milovanú manželku Alžbetu Kristínu korunovať za uhorskú kráľovnú v Bratislave. Dátum jej korunovácie sa presunul na jeseň, pretože Bratislava sa ešte v lete spamätávala z morovej epidémie. Korunu svätého Štefana jej na pravé plece položil ostrihomský arcibiskup Kristián August.

Alžbeta Kristína sa do politiky príliš nemiešala. Nemala veľký vplyv. Ten sa usilovala získať po smrti baróna Althana, Karolovho blízskeho priateľa ešte z čias bojov o španielsky trón. Pokúsila sa stať manželovou radkyňou, ale neúspešne. Keď išlo o politiku, tvrdohlavý cisár Karol nestrpel vedľa seba nikoho s výnimkou princa Eugena.

 

PALATÍN JAN IV. PÁLFI – satmársky mierotvorca

Narodil sa na Hrade Červený Kameň 20. augusta 1664. Jeho otec bol strážca uhorskej koruny a matka pochádzala z vplyvného rodu Harachovcov. Cisársky veľvyslanec v Španielsku - Ferdinand Bonaventúra I. bol jej bratranec.

Po krátkych štúdiách vo Viedni a v Parme sa rozhodol, ako jeho otec a starší brat Mikuláš, pre vojenskú kariéru. V roku 1683 sa zúčastnil bojov pri Viedni, Parkane (Štúrovo), obliehania Ostrihomu a následných oslobodzovacích bojov proti Turkom. V roku 1686 sa vyznamenal pri dobytí Budína a stal sa pobočníkom hlavného veliteľa cisárskych vojsk Karola Lotrinského. Niekoľko rokov s ním potom bojoval na západnom fronte proti francúzskym vojskám Ľudovíta XIV.

V roku 1700 bol povýšený do hodnosti podmaršála. Keď v roku 1703 začalo povstanie Františka II. Rákociho, za hlavného veliteľa cisárskych vojsk bol vymenovaný Sigbert Heister. Ján Pálfi sa stal jeho zástupcom a zároveň získal hodnosť chorvátsko-dalmátskeho a slavónskeho bána.

Zlomovým bodom Rákociho povstania bola bitka pri Trenčíne v auguste 1708. Maršál Heister prichádzal k Trenčínu z juhovýchodu a jeho predvoj tvorila Pálfiho jazda. Rákociho vojsko bolo početnejšie. Heister sa preto rozhodol stiahnuť sa k Trenčínu, aby bol chránený delami tamojšej cisárskej posádky. Rákoci považoval tento manéver za najvhodnejší na útok. Nariadil veliteľovi časti jazdectva Pekrimu, aby z pravej strany vpadol do tyla cisárskych vojsk. Pekri viedol svoju jazdu cez úzky násyp medzi rybníkmi. Keď ho upozornili na nevhodnosť terénu, ktorý je pre kone nebezpečný, dal rozkaz na stiahnutie. Vznikol zmätok. Ten využil v bojoch skúsený Pálfi a so súhlasom Heistera so svojou kavalériou zaútočil. Pekriho jazda sa dala na útek. Napokon sa k útoku pripojil aj Heister. Pri Trenčíne utrpela porážku Rákociho najkvalitnejšia armáda. A keďže v roku 1708 aj Francúzsko bolo tlačené zo všetkých strán a bojovalo sa už na jeho územiach, francúzska finančná a vojenská podpora Rákociho povstaniu bola zastavená. V takejto situácii aj Rákociho povstalci strácali chuť bojovať.

V roku 1710 bol Ján IV. Pálfi vymenovaný za župana Šarišskej stolice a na jeseň v tom istom roku za hlavného veliteľa cisárskych vojsk v Uhorsku. Postupne sa zmocňoval jednotlivých miest a hradov a zároveň sa usiloval o mierové riešenie. Nadviazal kontakt s Rákociho generálom Károlim, ktorý bol poverený rokovať  samotným Rákocim.

30. apríla 1711 – necelé dva týždne po smrti cisára Jozefa - sa podarilo Pálfimu uzatvoriť mier, ktorý bol podpísaný v meste Satmár. Hoci už mali jednoznačne navrch cisárske vojská, ponúkol povstalcom veľmi ústretové mierové podmienky:    

1. Kniežaťu Františkovi II. Rákocimu sa dávajú ešte tri týždne času, aby prijal milosť a tým si bude môcť zachovať svoje majetky pre seba a svojich synov. Do toho termínu musí vydať všetky svoje pevnosti. Prísahu vernosti panovníkovi môže vykonať aj neskôr , a to aj pomocou prostredníka.....

2. Taká istá amnestia bude poskytnutá aj všetkým prívržencom kniežaťa Rákociho .... Rákociho vojaci, pochádzajúci  z Uhorska, môžu vstúpiť do cisárskeho vojska, alebo sa vrátiť domov...

3. Panovník sa zaručuje chrániť všetky akceptované náboženstvá, a to v rozsahu určenom krajinskými zákonmi....

4. Majetky po padlých pripadnú vdovám a sirotám, a nie kráľovskému fiškusu.

9. Kráľ bude dodržiavať všetky slobody Uhorska a Sedmohradska. Amnestovaní nesmú byť prenasledovaní a urážaní.

10. Nasledujúci  celokrajinský  snem bude riešiť všetky sťažnosti a nedostatky. Dvor sa zaväzuje prejavit svoju náklonnosť k Uhorsku a uhorská šľachta sa zaväzuje zachovať vernosť panovníkovi.

1. mája 1711 na Majténskom poli asi 12.000 kurucov zložilo zbrane a prisahalo novému cisárovi vernosť.

V roku 1732 bol Ján IV. Pálfi vymenovaný za palatína. Nahradil v tomto úrade svojho staršieho brata Mikuláša, ktorý bol palatínom od roku 1714. Zároveň sa stal dedičným hlavným kapitánom Bratislavského hradu a županom Bratislavskej stolice. V roku 1740 sa stal nositeľom Rádu Zlatého rúna a nová panovníčka Mária Terézia ho vymenovala do funkcie  stáleho dvorského tajného radcu. Zomrel 24. marca 1751 v Bratislave a pochovali ho v Dóme sv. Martina.

 

EVANJELICKÝ FARÁR MATEJ BEL – veľká ozdoba Uhorska

Narodil sa 24. marca 1684 v Očovej. Jeho otec bol poddaný, pracoval ako roľník a mäsiar. Najprv navštevoval protestantské školy v blízkom okolí: v Lučenci, v Kalinove a v Dolnej Strehovej v Novohradskej stolici. Roku 1695 sa zapísal na evanjelické gymnázium v Banskej Bystrici. V roku 1700 prišiel do Bratislavy, aby sa zdokonalil v nemčine, potom po pol roku do Veszprému a do Pápy kvôli maďarčine. Roku 1702 je späť v Banskej Bystrici.

V septembri 1704 vďaka finančnej podpore banskobystrickej a rožňavskej evanjelickej cirkvi odchádza Bel na univerzitu v Hale. V tom čase v Uhorsku už zúrili boje medzi kuruckými vojskami Františka Rákociho a labancami. Protestanti vkladali do povstania veľké nádeje na získanie väčšej náboženskej slobody. Ich superintendant Daniel Krman v Banskej Bystrici dokonca posväcoval kurucké povstalecké zástavy.

V máji 1708 sa Bel vrátil do vlasti a nastúpil ako prorektor na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici. 21. novembra ho zvolila banskobystrická evanjelická cirkev za pastora pri špitálskom Kostole sv. Alžbety. V decembri v tom istom roku obsadili cisárske vojská vedené generálom Heisterom Banskú Bystricu. V januári bol Bel zatknutý za údajné poburovanie väzňov a Heister ho odsúdil na trest smrti. Napokon na príhovor vplyvných ľudí ho 12. januára 1709 omilostil a prepustil. Matej Bel vraj celý život oslavoval tento deň ako svoje druhé narodeniny.

V roku 1713 vydal v Berlíne projekt výskumu etnogenézy Maďarov a maďarčiny a v roku 1718 v Levoči knižnú rozpravu o hunskom písme. V oboch dielach odvodzoval pôvod Maďarov a maďarčiny cez Hunov a Skýtov až od Noeho a týchto názorov sa držal až do smrti, hoci poznal už nové názory o ugrofínskom pôvode Maďarov. Maďarov považoval za vládnuci národ v Uhorsku. 

V máji 1714 prišiel Bel do Bratislavy, aby sa stal rektorom tunajšej evanjelickej školy. Škola dlho upadala a  skazu dovŕšil mor. Bel našiel po ňom len 40 žiakov. Prebudoval lýceum na kompletný mestský edukačný ústav: základnú školu, nižšie a vyššie gymnázium so štúdiom na desať-jedenásť rokov rozložených do šiestich tried. Postaral sa o materiálne zabezpečenie učiteľov, zabezpečil učebnice, ktoré sám napísal alebo preložil. Na každý predmet bola iná učebnica. Bratislavské evanjelické gymnázium sa postupne stalo jeho pričinením najvyhľadávanejšou protestantskou školou v celom Uhorsku.

V roku 1719 bol zvolený za tretieho evanjelického farára bratislavskej evanjelickej cirkvi. Druhým farárom bol od roku 1721 a prvým farárom sa stal až v roku 1744.        

Vrcholom Belovej tvorby sa stal vlastivedný výskum Uhorska. Jeho výsledky vložil do diela: Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku). Plánoval ho vydať v šiestich zväzkoch, v priebehu práce pridal aj siedmy.

Matej Bel svoju prácu zaniesol palatínovi Mikulášovi Pálfimu a kráľovskému miestodržiteľovi Sinzendorfovi. Projekt ich zaujal a informovali o ňom samotného cisára Karola VI., ktorý Belovi poskytol nielen finančnú podporu, ale nariadil všetkým stoličným vrchnostiam, aby mu vychádzali v ústrety a Mikovíniho poveril spracovať mapy všetkých stolíc. Cisárova podpora vyvolala podozrenie. Šľachta sa obávala obmedzovania svojich práv. Odpovede meškali, prichádzali až po urgenciách Uhorskej miestodržiteľskej rady.

V roku 1735 Matej Bel odovzdal cisárovi Karolovi prvý v koži zviazaný zväzok Notícií. Druhý vyšiel v roku 1736, tretí v ďalšom roku a štvrtý až po smrti cisárskeho mecenáša, za vlády Márie Terézie v roku 1742.

Bel sa dostal na vrchol vedeckej slávy. Cisár Karol VI. ho povýšil do šľachtického stavu, pápež Klement XII. mu venoval zlatú medailu so svojím portrétom. Stal sa členom viacerých vedeckých akadémií v Európe. 

Začiatkom augusta 1749 sa rozhodol ísť do kúpeľov v Eisenstadte. Chcel si oddýchnuť, aby mohol v diele pokračovať. Tam však 29. augusta dostal druhý záchvat mŕtvice. Zomrieť chcel doma. Manželka ho rýchlo naložila do koča a odviezla do Bratislavy. Podľa niektorých zomrel po ceste, iní tvrdili, že do koča ho nakladali už mŕtveho.

 

CISÁR KAROL VI. – posledný Habsburg na španielskom tróne a prvý španielsky kráľ na uhorskom tróne

Narodil sa 1. októbra 1685 v čase prebiehajúcej niekoľkoročnej vojny proti Turkom. 42 dní pred jeho narodením cisárska armáda dobyla pevnosť Nové Zámky z rúk Turkov (19. august), čo oslavovala takmer celá Európa. 1. septembra 1686 cisárske vojská oslobodili Budín (dnes súčasťou Budapešti). Tohto dobytia sa aktívne zúčastnil i Eugen Savojský a Ján Pálfi.

Ako 2 ročný sa 9. decembra 1687 zúčastnil korunovácie svojho staršieho 9 ročného brata Jozefa za uhorského kráľa v Bratislave.

Jeho výchovou bol poverený knieža Anton Lichtenstein a jezuita Andreas Braun. Arciknieža nadobudol solídne tradicionalistické vzelanie. Plynule ovládal niekoľko jazykov.

Ako 17 ročný sa 12. septembra 1703 zúčastnil na úzkom rodinnom zasadaní, kde sa so svojím otcom cisárom Leopoldom a starším bratom Jozefom vzájomne dohodli o nástupníctve v ríši.  O týždeň nato opustil Viedeň, aby išiel do Španielska vybojovať si pre seba habsburské dedičstvo. Starnúceho otca i brata videl naposledy.

7. novembra 1705 Karol vošiel slávnostne do Barcelony, 29 dní potom, čo anglicko-cisárske spojenecké vojská porazili francúzsko-španielske.

17. júla 1707 oficiálne požiadal Karol o ruku Alžbetu Kristínu, dcéru Brunšvicko-wolfenbüttelského vojvodu. Keďže bola protestantka, musela pred svadbou konvertovať na katolícku vieru. Manželstvo bolo uzavreté vo Viedni 23. januára 1708. Keďže Karol bol v tom čase v Španielsku, manželský sľub za neho vyriekol jeho brat - cisár Jozef I.

1. augusta 1708 prišla Alžbeta Kristína slávnostne do Barcelony v nádhernom koči ťahanom 8 bielymi koňmi. Karol jej vyšiel v ústrety na andalúzskom koni, slávnostne olbečený s Rádom zlatého rúna. Na hlave mal klobúk ozdobený diamantmi.

17-ročná Alžbeta Kristína pri prvom stretnutí urobila na Karola veľký dojem, preto si do svojho denníka napísal: „Kráľovná je veľmi pekná, som celkom spokojný”. A po svadobnej noci si lakonicky poznamenal: Kráľovna je v noci celkom milá”. Milou, milovanou i milujúcou mu zostala až do konca života.

17. apríla 1711 zomrel vo Viedni jeho starší brat – cisár Jozef I., ktorý nezanechal žiadneho mužského potomka. Karol sa stal posledným mužským príslušníkom habsburskej dynastie.

27. septembra 1711 sa rozlúčil so svojou manželkou Alžbetou Kristínou, ktorú menoval miestodržiteľkou v Španielsku a odišiel do Nemecka, aby po bratovi prevzal cisársku korunu.

Ako 26 ročný - 12. októbra 1711 – bol vo Frankfurte nad Mohanom zvolený za cisára. 16.000 vojakov pod vedením Eugena Savojského zabezpečilo jeho bezproblémovú voľbu.  Cisárska korunovácia sa uskutočnila 22. decembra 1711.

26. januára 1712 prišiel do Viedne priamo z Frankfurtu.

Na 3. apríla 1712 zvolal Karol do Bratislavy uhorský snem, ktorý mal stanoviť dátum korunovácie.

15. apríla preniesli z Viedne do Bratislavy uhorskú korunu, kde bola uložená pred kuruckými vojskami Františka II. Rákociho. Jej prinesenie všetci vítali ako symbol mieru. 24. apríla začal korunovačný snem. 

19. mája 1712 prišiel cisár Karol VI. do Bratislavy. Ubytoval sa na hrade. Podľa starého zvyku gvardián františkánov poslal na hrad troch pátrov, aby sa starali o duchovné potreby panovníka. Tí okrem iného slúžili každý deň tri sväté omše v hradnej kaplnke, ktorá bola počas prítomnosti panovníka v duchovnej správe františkánov.

21. mája 1712 vydal korunovačný diplom, v ktorom sa okrem zachovávania starobylých práv a privilégií uhorskej šľachty zaviazal, že uhorská koruna neopustí hranice Uhorska, že k Uhorsku sa pričlenia všetky územia vydobyté od Turkov a že v prípade vymretia Habsburgovcov po meči, šľachta si bude môcť opäť slobodne zvoliť panovníka.

22. mája 1712 na sviatok Najsvätejšej Trojicebol v Bratislave v Dome sv. Martina korunovaný za uhorského kráľa. Korunu a korunovačné insígnie dostal od ostrihomského arcibiskupa Kristiána Augusta. Cestou do františkánskeho kostola, kde pasoval nových rytierov zlatej ostrohy, sa rozhadzovali korunovačné žetóny. Po prísahe pred kláštorom milosrdných bratov nasledoval korunovačný pahorok pri Dunaji, kde kráľ na koni švihal mečom na všetky svetové strany, čo symbolizovalo, že bude brániť krajinu zo všetkých strán. Po korunovačnom ceremoniály nasledoval obed v arcibiskupskom paláci podľa španielskej etikety – t.z. Karol VI. ako cisár a práve korunovaný uhorský kráľ obedoval sám. Na obrovských ražňoch pred Michalskou bránou sa piekli vykŕmené voly a z umelej fontány tieklo biele a červené vínno. Bratislavčania hodovali až do rána. 

KORUNOVAČNÁ BRATISLAVA v kontexte vojny o španielske dedičstvo 

1. november  1700 -- vo veku 38 rokov zomrel španielsky kráľ Karol II. Habsburský (*1661), posledný člen rodiny Habsburgovcov z jej španielskej vetvy. Nezanechal žiadneho potomka.

O španielske dedičstvo prejavili záujem francúzsky kráľ Ľudovít XIV. i cisár Leopold I. Obidvaja boli manželskými zväzkami spätí so Španielskom.

Ľudovít XIV. mal za manželku Máriu Teréziu (+ 30. júl 1683) - dcéru španielskeho kráľa Filipa IV. z prvého manželstva.  Vzal si ju v roku 1660. Mária Terézia ako španielska infantka sa Pyrenejskou zmluvou zriekla nároku na španielsky trón po svojom otcovi výmenou za veno vo výške 500.000 écu. Lenže toto veno jej otec nikdy nevyplatil. Mária Terézia bola Karolovou nevlastnou sestrou. Ľudovít XIV. sa usiloval získať španielsky trón pre svojho druhého najstaršieho vnuka Filipa z Anjou.

Cisár Leopold I. mal za manželku Margarétu Teréziu (+ 12. marec 1673) – takisto dcéru španielskeho kráľa Filipa IV. lenže z druhého manželstva.  Karolovu vlastnú sestru. Cisár Leopold ako hlava celého domu Habsburského chcel španielsku korunu pre svojho druhorodeného syna Karola.

Ľudovít XIV. dobre vedel, že európske krajiny nikdy nebudú súhlasiť so spojením francúzskej a španielskej koruny. S anglickým a holandským kráľom Viliamom III. Oranžským sa preto dohodol, že Španielsko by mohlo pripadnúť cisárovmu synovi Karolovi a Ľudovítov vnuk Filip z Anjou by mohol dostať Neapolské kráľovstvo, Milánsko a Sicíliu. Neskôr ich chcel Ľudovít vymeniť za Savojsko a Lotrinsko. Cisár, ktorému predložili zmluvu na podpis, o ňu ani trochu nestál. Dúfal, že získa celé dedičstvo. Keď sa na madridskom dvore dozvedeli o tejto zmluve, považovali to za urážku – rozhodujú o nás bez nás, španielsky národ nemajú za nič, nepýtali sa ho, akého chce kráľa. Kráľ Karol II. skoro nevydržal svoj bôľ a kráľovnú zachvátil taký hnev, že rozbíjala vo svojich komnatách nábytok, najmä zrkadlá a iné ozdoby, ktoré pochádzali z Francúzska.

Karol II. si uvedomoval, že keby Španielsko, Mexiko, Peru, veľké osady v Indii, Svätá rímska ríša nemeckého národa, Uhorsko, Čechy, Lombardsko pripadli najstaršiemu Leopoldovmu synovi Jozefovi, celá Európa by povstala do vojny proti nemu, aby udržali „systém rovnováhy“. Európske  panovnícke dvory si želali rozdelenie Španielska. Preto Karol II. požiadal cisára Leopolda, aby do Madridu poslal svojho druhorodeného syna Karola spolu s 10.000 vojakmi.  Lenže cisár nechcel vydať svojho syna na milosť a nemilosť španielskej rade. Medzi Karolom a Leopoldom začali hádky a hnev. Situácii nepomohol ani viedenský kabinet svojou povýšenosťou, ktorá v Španieloch vzbudzovala odpor.

Aj samotný mladý arcivojvoda Karol sa o Španieloch vždy hanlivo vyjadroval. Madridský veľvyslanec si jeho reči zaznamenával a ešte viac prilieval oleja do ohňa, keď sa v správach vyjadroval: „Rozumové schopnosti Leopoldových ministrov sú ako rohy kôz z môjho kraja – malé, zatvrdnuté a pokrivené“. Keď  list zverejnili, veľvyslanca odvolali do Španielska, kde ďalej rozdúchaval odpor Španielov k Nemcom. Nemecká pýcha zranila španielsku hrdosť.

Na druhej strane francúzsky veľvyslanec markíz d´Harcourt si svojou veľkodušnosťou, šikovnosťou a veľkým umením zapáčiť sa získaval na madridskom dvore srdcia dvoranov. Tí začali uvažovať aj o možnosti, že vláda Filipa z Anjou by nemusela byť až taká zlá, že spojenectvo medzi Španielskom a Francúzskom by mohlo zabrániť deleniu Španielska.

Umierajúci kráľ Karol II. dožíval svoj život v úzkostiach z nerozhodnosti. Tlak bol enormný. Z jednej strany cisár Leopold prosil a hrozil, na druhej strane francúzsky kráľ pripomínal svoje práva a zhromaždil na španielskych hraniciach svoje vojsko. Karol si uvedomoval, že deň jeho smrti bude dňom začiatku vojny a jeho kráľovstvo bude roztrhané.  

Španielski grandi na čele s toledským arcibiskupom kardinálom Portocarrerom sa spojili, aby zabránili rozdeleniu monarchie. Presvedčili kráľa Karola II., aby dal prednosť vnukovi francúzskeho kráľa pred rakúskym arcivojvodom, ktorý je ďaleko a nemôže ich brániť.

Úzkostlivý kráľ si prizval na radu aj duchovných a tí sa zhodovali v názore s jeho radou. Pýtal sa aj pápeža Inocenta XII. Pápež videl za oslabením rakúskej dynastie slobodu Talianska a preto mu odpovedal: „zákony Španielska a blaho kresťanstva si vyžadujú, aby ste dali prednosť francúzskemu rodu“.  

Španielsky kráľ urobil svoj tretí testament. Všetky svoje zeme zveril vojvodovi d´Anjou. Ministri využili neprítomnosť jeho ženy a podstrčili mu testament na podpis. Celá Európa si myslela, že testament nanútili Karolovi II. vo Versailles. Umierajúci kráľ však iba prihliadal na záujem svojho kráľovstva, na želania a obavy svojich poddaných. Karolov testament držali v takej tajnosti, že cisárov vyslanec gróf Ferdinand Bonaventúra I. von Harrach si stále pochvaľoval, že za následníka ustanovili arcivojvodu Karola. Dlho čakal na koniec zasadania veľkej rady, ktoré sa konalo hneď po smrti kráľa. Vojvoda de Abrantes podišiel k ambasádorovi s otvoreným náručím. Vyslanec si bol v tej chvíli istý, že arcivojvoda sa stal kráľom. Tu mu však vojvoda povedal, obímajúc ho: „Vengo a despedirme de la casa de Austria. (Prichádzam sa rozlúčiť s rakúskym dvorom.)“

 Španielsky kráľ Karol II. Habsburský vo svojom testamente 2. októbra 1700 určil, že Španielsko so svojimi územiami ostáva nedeliteľné, že nemá byť spojené s Francúzskom a za svojho jediného dediča bol ustanovený vojvoda Filip z Anjou.

Závet zomrelého španielskeho kráľa Karola doniesli do Versailles 9. novembra 1700. Ľudovít XIV. bol postavený pred voľbu: buď rešpektovať delenie dohodnuté v Londýne alebo prijať nástupníctvo pre svojho vnuka. Uvedomoval si, že akékoľvek jeho rozhodnutie povedie k vojne. 16. novembra zvolal svoju rodinu, členov kráľovského dvora a predstavil svojho vnuka: „Páni, tu je kráľ Španielska. Koruna mu patrí rodom i vôľou predchádzajúceho kráľa. Celý národ si to praje a žiada o to i mňa. Prijímam ho s radosťou.“ Žiadna veta nepriniesla Franzúzsku toľko utrpenia.

Zámerom Ľudovíta XIV. bolo spojiť obe krajiny v osobe jedného spoločného panovníka, ale hlavne bolo získať pre Francúzsko väčší podiel na zahraničnom obchode, ktorý prinášali španielske kolónie.

18. február 1701 -- Do Madridu prišiel Filip z Anjou a ujal sa trónu ako španielsky kráľ Filip V. Mal len 17 rokov.

Cisár Leopold I. na radu Eugena Savojského odmietol poslednú vôľu španielskeho kráľa Karola II. a začal s prípravami na vojnu v severnom Taliansku. Na svoju stranu si získal Prusko. Brandeburskému kurfirstovi Fridrichovi III. udelil 16.11.1700 Korunným traktátom kráľovský titul a 18. januára 1701 sa konala jeho korunovácia ako pruského kráľa v Königsbergu.

Ľudovít XIV. sa takisto pripravoval na vojnu. Jeho armáda mala okolo 250.000 mužov - bola najmocnejšia v Európe.  Situácia sa vyhrotila, keď francúzske vojská obsadili pevnosti na juhu španielskeho Holandska a začiatkom roku 1701 prišli do severného Talianska. Milánske vojvodstvo patrilo Španielsku a pridalo sa na stranu Bourbounovcov. Podobne aj Neapolské kráľovstvo patriace španielskej korune uznalo Filipa za svojho kráľa. K nim sa pridali ďalšie kniežatstvá: Viktor Amadeus II. zo Savojska (jeho dcéru si vzal Filip V. za manželku 2.11.1701) a Karol IV. Gonzaga – knieža z Mantovy. Dovolili francúzskym vojskám príchod na svoje územie. Benátky, Janov, Toskánsko a Parma vyhlásili neutralitu.

V Ríši sa na stranu Francúzska pridali obaja bratia Witellsbachovia: Maximilián II. Emanuel – bavorský kurfirst a Jozef Clemens Bavorský – kolínsky kurfirst. Ich dôvod podpory Filipa z Anjou bol jednoduchý – bol totiž ich synovec. Spočiatku sa španielskym kráľom mal stať syn bavorského kurfirsta, lenže ten predčasne zomrel. Potom Maximilián Emanuel chcel zameniť Bavorsko za Neapolsko a Sicíliu. Lenže jeho žiadosť bola cisárom zamietnutá. Nato sa pridal na stranu Ľudovíta XIV. s nádejou, že dostane do vlastníctva španielske Holandsko, kde bol španielskym kráľom Karolom II. menovaný ako guvernér, alebo že dostane samotnú cisársku korunu. K Bourbounovcom sa pridalo i knieža Anton Ulrich brunšvicko-wolfenbüttelský (von Braunschweig-Wolfenbüttel – starý otec Alžbety Kristíny – budúcej manželky arcivojvodu Karola). Napokon sa na stranu Ľudovíta XIV. pridalo i Portugalsko, prirodzený nepriateľ Španielska.

Skrátka od Gibraltáru po Antverpy a od Dunaja po Neapol akoby všetko patrilo Bourbounovcom. Rovnováha síl v Európe bola narušená.  

 

Chronológia najvýznamnejších udalostí vojny o španielske dedičstvo

16. november 1700: Filip z Anjou je vyhlásený za kráľa Španielska

február 1701:  Francúzsko obsadilo španielske Holandsko

9. júl 1701: Prince Eugen poslal maršála Catinat do dôchodku víťazstvom v bitke pri Carpi

1. september 1701: Princ Eugen porazil maršala Villeroy v bitke pri Chiari

2. február 1702: Maršal Villeroy bol zajatý v bitke pri Cremony

8. marec 1702: zomrel anglický kráľ Viliam III. Oranžský

15. jún 1702: obliehanie Kaiserwerthu a po šiestich týždňoch francúzska kapitulácia 

10. september 1702: dobytie Landau vojskami vedenými princom Ľudovítom Badenským

1702: Dohoda v Haagu - Anglicko, Svätá ríša rímska a Holandsko vyhlásili vojnu Francúzsku

1703: Obsadenie Bonnu vojvodom z Marlborough

1703: začiatok Rákociho povstania

13. august 1704: Bitke pri Höchstädte – spoločné víťazstvo Eugena a vojvodu z Marlborough

3. august 1704: Angličania obsadili Gibraltár

9. október 1705: dobytie Barcelony lordom Peterborough

23. máj 1706: bitka pri Ramillies

7. september 1706: Eugen bitkou pri Turíne končí francúzske obliehanie mesta od 14.mája

25. apríl 1707: bitka pri Almanse

11. júl 1708: bitka pri Oudenaarde

3. august 1708: bitka pri Trenčíne

21. september 1708: obsadenie Menorky a Sardínie

28. september 1708: bitka pri Wijnendale

11. september 1709: v bitke pri Malplaquet zvíťazili spojenci, ale za cenu obrovských obetí

29. júl 1709: Marlborough dobyl Tournai, obliehanie kryl Eugen Savojský

27. júl 1710: vojsko Filipa V. porazené Karlovou armádou v bitke pri Almenar

20. august 1710: rozhodujúce víťazstvo Karolovych vojsk v bitke pri Zaragoze

8. december 1710: víťazná bitka maršála Vendôme pri Brihuegu nad Karlovým vojskom

10. decembra 1710: rozhodujúce víťazstvo Vendômea v bitke pri Villaviciose

17. apríl 1711: smrť cisára Jozefa I.  

30. apríl 1711: Podpísanie satmarského mieru a kapitulácia Rákociho kurucov 

12. október 1711: Karol Habsburský je zvolený za cisára Svätej ríše rímskej 

22. máj 1712: Karol Habsburský je korunovaný za uhorského kráľa v Bratislave

24. júla 1712: bitkou pri Denaine Francúzi preberajú opäť iniciatívu

1713: mierové rokovania a podpísanie mierových zmlúv v Utrechte

1713: Barcelona naďalej odoláva španielskym vojskám

1714: Podpísanie Rastattskej zmluvy

18. október 1714: Korunovácia Alžbety Kristíny za uhorskú kráľovnu v Bratislave

 

Mierové jednania v Utrechte 1712/1713

Po smrti cisára Jozefa I. sa Karol stal jediným dedičom všetkých Habsburských dŕžav. Situácia v Európe sa znovu rázne zmenila. Čo dovtedy prekážalo Anglicku a Holandsku – strach z francúzskej hegemónia v Európe sa teraz zmenilo na strach z Habsburgskej hegemónie. Nechceli znova pripustiť, aby rod Habsburgovcov mal v rukách španielske dŕžavy, Svätú rímsku ríšu a územia v strednej Európe, ktoré sa znovu zväčšili po vytlačení Turkov.

Anglicko začalo sériu mierových vyjednávaní s Francúzskom i so svojimi spojencami v holandskom Utrechte. Výsledkom boli mierové zmluvy, ktoré ukončili 13-ročnú vojnu v Európe, v severnej Amerike i v Indii.

Cisár Karol VI. si mal ponechať Milánsko, Neapolsko a španielske Nizozemsko.

Kráľ Ľudoví XIV. mal dostať východný breh Rýna s Alsaskom.

Filip V. udržal španielský trón pre Bourbonovcov.

Savojsko získalo Sicíliu a niektoré menšie lombardské mestá, rovnako aj Nizzu.

Veľká Británia získala od Francúzska nové oblasti v severnej Amerike: New Foundland, Nové Škótsko, oblasť Hudsonovho zálivu; od Španielska získala Gibraltár a Menorku.

Bol uznaný nástup hannoverskej dynastie na anglický trón a Francúzsko sa zaviazalo, že nebude poskytovať azyl jakobitským uchádzačom o anglickú korunu.

Španielsko prenechalo Anglicku 30-ročný monopol na dovoz afrických otrokov do Ameriky.

Francúzsko i španielske cortesy (stavovský snem) museli slávnostne potvrdiť, že Filip V. sa navždy vzdáva nárokov na francúzsku korunu.

Prusko si podržalo kráľovský titul a získalo niektoré menšie územia v severozápadnom Nemecku (Geldern).

Jednania boli nakoniec v apríli 1713 podpísané vo forme zmlúv medzi Francúzskom a Veľkou Britániou, Francúzskom a Holandskom, Portugalskom, Pruskom a Savojskom.

Splnomocnenec cisára Karola VI. Sinzendorf ale nakoniec žiadnu zmluvu nepodpísal. Francúzska delegácia totiž požadovala ďalšie ústupky v Taliansku, čo na cisárskej strane nepripadalo do úvahy a začala sa chystať nová vojna.

Keďže však obe strany boli dlhými bojmi vyčerpané, začali koncom novembra 1713 v porýnskom Rastatte jednania oboch najvyšších predstaviteľov armád, princa Eugena a maršala Villarsa, ktorí sa stali hlavnými diplomatmi oboch mocností.

Začiatkom marca 1714 bola napokon na radnici v Baden – Badene podpísaná rastattská zmluva, ktorá tvorila s utrechtskými dohodami uzavretý celok. Cisár Karol VI. si mohol ponechať v Taliansku všetky územia, ktoré jeho vojská dobyli (okrem iných Mantovu, Mirandolu, Comacchio, Sardíniu) a niektoré oporné body na toskánskom pobreží. Kurfirst Max Emanuel sa smel vrátiť do Bavorska, ale bez nádeje na kráľovský titul. Nároky kniežaťa Rákociho riešené neboli. Touto zmluvou bola vojna o španielske dedičstvo definitívne ukončená.

***

19. apríla 1713 -- vo Viedni cisár Karol VI. vyhlásil Pragmatickú sankciu. V krajinách pod vládou Habsburgovcov sa malo uznávať nástupnícke právo na trón aj v ženskej línii a nedeliteľnosť habsburských dŕžav. Pragmatickú sankciu pripravil ostrihomský arcibiskup Kristián August. Uhorský snem ju prijal až v roku 1723. Pragmatická sankcia umožnila nastúpiť na trón najstaršej dcére cisára Karola VI. -- Márii Terézii (*1717).

Katalánsko bolo vydané Bourbonovcom. Katalánci usilujúci sa o samostatnosť dlho vzdorovali vojsku Filipa V. Napokon 11. septembra 1714 boli porazení. V minulom roku na 300-té výročie straty samostatnosti sa konal v Katalánsku plebiscit ohľadne nezávislosti. Španielska vláda ho však neuznala.

Bourbonovci dodnes vládnu v Španielsku.

Takisto dodnes na anglickom tróne sedia príslušníci Hannoverskej dynastie.

Španielska vláda sa dodnes neúspešne usiluje získať od Veľkej Británie Gibraltár.

***

Vojna o španielske dedičstvo bola vlastne jedna veľká rodinná zvada pomazaných hláv. Európe priniesla vojnu na 13 rokov, stála životy okolo 500.000 ľudí a to nehovoríme o počte zranených a nevyčísľujeme materiálne a duchovné škody.

Aj dnes dedičské konania vedia rozhádať a rozbiť nejednu rodinu. Našťastie ich nemusíme riešiť vojnovým konfliktom.

FOTOGALERIA Z VÝSTAVY