SVÄTÝ JUR slobodné kráľovské mesto 1647

PRIPRAVENÝM ŠŤASTIE PRAJE - biznis na úctyhodných 168 rokov.

Na jar v roku 1515 bol dohodnutý panovnícky summit.  59 ročný uhorský a český kráľ Vladislav II. Jagelovský sa mal stretnúť s 56 ročným cisárom Svätej rímskej ríše nemeckého národa Maximiliánom I. Cieľom stretnutia bolo posilniť puto v Európe najmocnejších rodov: Habsburgovcov a Jagelovcov. Plánované rodinné zväzky medzi Habsburgovcami a Jagelovcami sa predbežne načrtli už pri podpisovaní Bratislavskej zmluvy v roku 1491. Odvtedy sa čakalo, kedy a akí potomkovia oboch dynastii prídu na svet. Vladislavovi sa narodila dcéra Anna v roku 1503 a v roku 1506 sa dočkal vytúženého syna Ľudovíta.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V rodine Habsburgovcov do sobášnej politiky kalkulovali s Maximiliánovou vnučkou Máriou narodenou v roku 1505 a dokonca sa uvažovalo i o samotnom cisári, ktorý bol v tom čase vdovcom. Cisár napokon do Bratislavy pre svoju zaneprázdnenosť neprišiel. Poslal však svojho splnomocnenca kardinála Mateja Langa. Na panovnícky summit Vladislav prizval i svojho o trinásť rokov mladšieho brata poľského kráľa Žigmunda. Rokovanie sa začalo slávnostnou sv. omšou v dome sv. Martina, kam okrem panovníkov prišli i najvyšší svetskí a cirkevní hodnostári. Omšu slúžil ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Tomáš Bakóc po latinsky, nemecky, česky a maďarsky, aby sa vyhovelo národnostne pestrému zhromaždeniu.

Predmetom rokovaní bola manželská zmluva medzi Ľudovítom Jagelovským a Máriou Habsburskou a potom medzi Annou Jagelovskou a jej habsburským partnerom. Keďže summit trval až do konca mája príslušníci kráľovských dvorov a hodnostári z Čiech, Moravy, zo Sliezska, z Uhorska, z Nemecka, Rakúska a Poľska si čas krátili slávnosťami, hostinami i rôznymi rytierskymi  turnajmi. Po dohodnutí manželských zmlúv sa všetci aktéri presunuli do Viedne, kde sa 22. júla 1515 manželské zmluvy už za prítomnosti cisára Maximiliána I. podpísali a uskutočnila sa svadba medzi deväťročným Ľudovítom a desaťročnou Máriou. Naplnenie manželstva - jeho konzumáciou bolo dohodnuté, kým mladomanželia dospejú.

Tajným ustanovením zmluvy bolo, že v prípade vymretia jedného rodu druhý zdedí jeho panovnícku moc. Ale vráťme sa do doby summitu v Bratislave. Počas svojho pobytu si poľský kráľ Žigmund tak obľúbil svätojurske víno, že si ho žiadal nielen počas svojho pobytu v Bratislave, ale odvtedy nesmelo chýbať ani na poľskom kráľovskom dvore. A čo pije poľský kráľ, to pije i poľská šľachta. Vinohradníci zo Svätého Jura každý rok posielali početné vozy do Poľska, aby zásobovali  kráľovský dvor v Krakove i dvory poľskej šľachty. Aj mnohí Moravania, Slezania, Česi a Sasi navštevovali Svätý Jur kvôli vínu, takže tamojší vinohradní nepotrebovali rozmýšľať o trvanlivosti svojho vína.

Tento stav trval do vlády Jána III. Sobieskeho. Traduje sa, že v roku 1683, keď kresťanské vojská porazili Turkov pri Viedni a táborili pri Bratislave, samotný poľský kráľ Ján III. Sobieski si odskočil do Svätého Jura, aby na vlastné oči videl miesto, ktoré poznal ako rodisko ušľachtilého vína. Vinohradníci z malého mestečka Svätý Jur ležiaceho neďaleko Bratislavy maximálne využili udalosť celoeurópskeho významu panovníckeho summitu v roku 1515 a zabezpečili pre seba, pre svoje deti, deti svojich detí  proste.... pre svoje potomstvo biznis na úctyhodných 168 rokov. Potvrdili tak známe: Pripraveným šťastie praje. Ponúkli kvalitný produkt svojej práce, ktorý sa naučili dorábať od svojich rodičov a potom k tomu viedli i svoje deti.

*****

Vďaka vínu sa Svätojurčania v roku 1602 vykúpili zo zálohu a získali práva kráľovského mesta od cisára Rudolfa II., ktorý bol v Bratislave korunovaný za uhorského kráľa v roku 1572.

O bratislavských vinohradoch sa hovorilo, že sú najväčšie, svätojurské najlepšie, pezinské najkrajšie a modranské najúrodnejšie. 

Autor textu: Miroslav Vetrík

Fotografia: Brána cez mestské hradby vedúca do svätojurskych vinohradov

Fotografia: vosková figurína poľského kráľa Jána III. Sobieskeho - záchrancu Viedne

Autor voskovej figuríny: Roman Bajzík - režisér Korunovačných slávností 

Autor kostýmu: Mária Molenda

Fotograf: Pavol Košťa

Fotograf: Linda Bohušová - Kisková

 

 

DOKONČIŤ OCHRANNÝ VAL PRIMÄLA AŽ OBROVSKÁ TRAGÉDIA

19. marca 1663 vytiahla turecká armáda z Istanbulu do vojny proti „neveriacim“. Do Budína prišiel hlavný voj armády 15. júla. Tu sa konala porada o ďalšom smere vojenského ťaženia. Do úvahy prichádzalo niekoľko možností: zmocnenie sa pevnosti v Györi alebo v Komárne alebo Nových Zámkoch. Nakoniec sa rozhodlo pre útok na Nové Zámky, pretože okolie pevnosti poskytovalo zázemie s bohatou korisťou a bolo bránou k zlatým a strieborným stredoslovenským banským mestám. Navyše vedenie tureckého vojska predpokladalo väčšie sústredenie cisárskych vojsk v oblasti pevnosti Györ, ktorá chránila prístup na Viedeň. V Parkáni (dnešné Štúrovo) Turci prekročili Dunaj a 6. augusta porazili päťtisícové vojsko hlavného veliteľa preddunajských oblastí Adama Forgácha, ktorý sa im snažil zabrániť pri prechode cez Dunaj.

Správa o Forgáčovej porážke vyvolala vo Viedni veľké zdesenie. Do Nových Zámkov stiahli 240 nemeckých dragúňov zo Sedmohradska a 800 vojakov z Komárna a Györu. Bolo to však žalostne málo, pretože 16. augusta k pevnosti Nové Zámky dorazila 50.000 armáda a začalo sa obliehanie. Najprv Turci vypustli vodu z hradnej priekopy, potom odstránili kolové palisády a začali navážať zem do priekopy a budovať násyp, pomocou ktorého by sa mohli dostať na úroveň hradieb. 26. augusta prišli do tureckého tábora tatárske posily pod vedením Ahmeda Gereya, syna krymského chána. Ich úlohou sa stalo zabezpečovanie potravín a krmiva pre 50.000 armádu.

Drancovanie začalo okolím Nových Zámkov, potom pokračovalo Žitným ostrovom. 2. septembra Turci prebrodili Váh a prenikli k Čachticiam a Trnave. Ďalšie oddiely plienili okolie Modry, Pezinka, Záhorie, odkiaľ sa dostali aj na Moravu, kde vyplienili okolie Mikulova, Brna a časti Hanej až po Olomouc. A keďže pevnosť Nové Zámky stále odolávala a živiť 50.000 vojakov nebolo jednoduché, tak v druhej polovici septembra sa Turci rozhodli pre ďalšie plienenie. Odnieslo si to tentokrát okolie Topolčian, Bánoviec, Trenčína. Ďalšie oddiely plienili cez Jelšové až k Vrbovému a na Myjavu.

17. septembra Turci spustošili i slobodné kráľovské mesto Svätý Jur. Na viacerých miestach ho podpálili. 60 Svätojurčanov pritom zabili a viac ako 500 odvliekli do otroctva. Len časti obyvateľstva sa podarilo ukryť v močaristom Šúre a na opustenom Hrade Biely Kameň. Pod obrovskú tragédiu sa podpísal hlavne nedokončený ochranný val - mestské hradby. Tie pod vplyvom tejto tragédie dokončili už v nasledujúcom roku 1664. Urýchlene dobudovať hradby primäli i ďalšie smutné správy: 24. septembra 1663 sa Turci zmocnili jednej z najmocnejších uhorských pevností - Nových Zámkov a následne do začiatku zimy Nitry, Hlohovca, Levíc a Novohradu. Pocit opätovného ohrozenia sa tým výrazne zvýšil a primäl Svätojurčanov urýchlene dobudovať svoj ochranný val - mestské hradby.    

xxxxxxxxxxxx

V roku 1615 cisár Matej II. udelil Svätému Juru privilégium mesto ohradiť a opevniť. Zároveň mu udelil plnú právnu moc s právom meča, právom slobodnej voľby richtára a prísažných. Na svojom území mohlo vykonávať viničové právo, vynášať štatúty a organizovať trhy.

xxxxxxxxxxx

Cisár a kráľ Ferdinand III. v roku 1647 opäť potvrdil mestské privilégiá a rozšíril ich o práva a slobody, ktoré používalo hlavné mesto Uhorska - Bratislava. Tým sa Svätý Jur mohol zúčastňovať i zasadnutí dolnej komory uhorského snemu.

Korunovačné slávnosti 2010 si pripomenuli korunováciu Márie Anny Španielskej, prvú manželku Ferdinanda III. Mária Anna bola najmladšou dcérou španielskeho kráľa Filipa III. Za uhorskú kráľovnu bola korunovaná v roku 1638. Na obr. Filip Tůma ako Ferdinand III. počas Korunovačných slávností 2010.

xxxxxxxxxxxx

Drevená zvonica - kultúrna pamiatka, bola postavená pravdepodobne po tureckom vpáde. Nachádza sa v nej zvon z roku 1400, o ktorom koluje povesť, že v čase tureckých vojen ho zakopali a zabudli naň. Znova nájsť ho vraj pomohla pasúca sa sviňa, ktorá ho vyryla.

Autor textu: Miroslav Vetrík

Fotografia: 

Fotograf: 

 

 

 

CECÍLIA ZO SVÄTÉHO JURA OSOBNE VELILA VOJENSKÝM LODIAM  

Začiatkom roku 1428 sa uhorský kráľ a cisár Žigmund Luxemburský vydal s 30.000 armádou do južného Uhorska, aby získal späť pevnosti krátko predtým obsadené Turkami. Kľúčovým miestom bola pevnosť Golubac, bývalé srbské sídlo nachádzajúca sa na dolnom Dunaji. Dnes v severovýchodnom Srbsku na hranici s Rumunskom. Hlavným veliteľom vojenskej výpravy  bol barón Štefan z Rozhanoviec, temešský župan, ktorý na túto vojenskú výpravu vzal aj svoju manželku Cecíliu zo Svätého Jura. Pevnosť obliehali zo súše i z Dunaja.

A práve Cecília osobne velila vojenským lodiam, ktoré ostreľovali pevnosť. Zaujímavý je vlastne fakt, že žena na začiatku 15. storočia osobne velila vojenským lodiam. O rok neskôr (1429) sa s obdobným prípadom stretávame pri známejšej postave - francúzskej Johanke z Arku, ktorá zachraňuje obliehané mesto Orleáns. Cecília zo Svätého Jura sa do svetových dejín nezapísala. Možno že aj preto, že sa pevnosť dobyť nepodarilo. No držala sa však statočne. Cisár Žigmund Luxemburský ju za odvahu obdaril majetkom, čo bolo v tom čase výnimočné, pretože ženy v tom čase donácie vôbec nedostávali.

V každom prípade jej manžel Štefan z Rozhanoviec jej najviac dôveroval spomedzi tak početnej armády. Obliehanie hradu trvalo dva mesiace a bolo neúspešné. Žigmund preto uzavrel so sultánom prímerie, ukončil obliehanie a svoje vojsko presunul asi míľu po brehu Dunaja na nočný odpočinok. Nasledujúci deň Turci porušili prímerie. Zaútočili na zvyšok Žigmundovho vojska, ktoré na obed už hodovalo, a obkľúčili cisárov vojenský tábor. Žigmund so svojím malým zvyškom odolával Turkom tri dni a tri noci. Zdalo sa, že už podľahnú presile a upadnú do zajatia.

V poslednej chvíli však hlavný vojenský veliteľ Štefan z Rozhanoviec spolu s tristo mužmi priplávali naspäť, aby zabezpečili ústup cisára. Pomohol dostať cisára do bezpečia svojej lode. On sám zostal na bojisku, kde ho spolu so zvyškom rytierov obkľúčili Turci.  Keď všetci okolo neho padli a on zostal jediný, zranený mnohými strelami šípov, mal len dve možnosti - zomrieť alebo sa pokúsiť o nemožné. Svojho koňa nasmeroval k Dunaju a v prudkom cvale s ním skočil do rieky v nádeji, že sa dostane k lodi, ktorá bola na „hod kameňom“ od prístavu. Kôň zmizol v hlbinách a od podobného osudu Štefana zachránil familiár, ktorý skočil za ním a pomohol ho v brnení vytiahnuť na loď. Štefanov odvážny skutok zanechal v jeho súčasníkoch hlboký dojem.         

http://en.wikipedia.org/wiki/File:Golubac.JPG

Pevnosť Golubac, na ktorú  Cecília zo Svätého Jura útočilo z vojenských lodí.