Cisár Leopold I.
osloboditeľ Uhorska z područia Osmanov
Heslo: Consilio et industria – s rozvahou a usilovnosťou
Narodený: 9. júna 1640 vo Viedni
Otec: Ferdinand III. - cisár svätej rímskej ríše nemeckého národa, český a uhorský kráľ
Matka: Mária Anna - španielska infantka, dcéra španielskeho kráľa Filipa III.
Korunovaný za uhorského kráľa v Bratislave: 27. júna 1655
1. manželka: Margaréta Terézia (+1673)
2. manželka: Klaudia Felicitas Tirolská (+1676)
3. manželka: Eleonóra Magdaléna Falcko-Neuburská (+1720)
Deti z 1. manželstva s Margarétou Teréziou:
Ferdinand Václav (*28.9.1667 +13.1.1668);
Mária Antónia (*18.9.1669 +24.12.1692) vydatá za bavorského kurfirsta Maximiliána Emanuela II.;
Ján Leopold (*+ 20.2.1670);
Mária Anna (*9.2.1672 +23.2.1672)
Deti z 2. manželstva s Klaudiou Felicitou:
Anna Mária Sofia (*11.9.1674 +21.12.1674);
Mária Jozefa Klementína (*11.10.1675 +11.7.1676)
Deti z 3. manželstva s Eleonórou Magdalénou:
Jozef I. (* 26.7.1678 † 17.4.1711) ∞ 1699 Amália Vilhelmína Brunšvicko-lüneburská (* 1673 † 1742)
Kristína (*/† 18.6. 1679)
Mária Alžbeta (*13.12.1680 +26.8.1741) – holandská miestodržiteľka
Leopold Jozef (*2.6.1682 +3.8.1684)
Mária Anna (*7.9.1683 +14.8.1754) ∞ 1708 Ján V. portugalský kráľ
Mária Terézia (*22.8.1684 +28.9.1696)
Karol VI. (*1.10.1685 +20.10.1740) ∞ 1708 Alžbeta Kristína Brunšvicko-wolfenbüttelská (*1691 +1750)
Mária Jozefa (*6.3.1687 +11.4.1703)
Mária Magdaléna (*26.3.1689 +1.5.1743)
Mária Margita (*1690 +1691)
Mal 16 detí a 11 svojich detí prežil.
Zomrel 5. mája 1705 vo Viedni
Rodičia mu pri krste dali meno Leopold Ignác Jozef Baltazár Felicián. Ako malé dieťa - druhorodený syn - vyrastal prevažne v blízkosti svojej matky, ktorá ho zahŕňala svojou lásku. Keď však v roku 1646 predčasne zomrela, šesťročný Leopold to ťažko znášal.
Už v mladosti, kvôli jeho častej chorľavosti, mu určili duchovnú dráhu. Mal sa stať vysokým cirkevným hodnostárom ako jeho strýko Leopold Viliam, ktorý zastával viaceré biskupské úrady a bol veľmajstrom rádu nemeckých rytierov. Najvlyvnejším učiteľom malého Leopolda sa stal jezuita Filip Mueller - univerzitný profesor zo Štajerského Hradca - učenec v matematike, filozofii a morálnej teológii. Ďalšie vyučovacie predmety boli história, fyzika, chémia, literatúra a astronómia. Leopoldovi sa dostalo dôkladnej akadmickej prípravy. Jeho osobným vychovávateľom bol knieža Johann Ferdinand Portia, neskorší jeho najvyšší hofmajster.
Lenže roku 1654 nečakane zomrel Ferdinand IV., najstarší syn Ferdinanda III. na čierne kiahne a štrnásťročný Leopold sa zrazu stal dedičom habsburského trónu. Obmedzili sa hodiny teológie, morálky, polemiky, mystiky a cirkevnej hudby a nastúpili história, politika, diplomacia, prírodopis, zemepis a štátoveda.
Jeho otec cisár Ferdinand III. ešte za svojho života presadil, aby 14-ročného Leopolda korunovali za uhorského kráľa (27. júna 1655). Svätoštefánsku korunu dostal na hlavu od ostrihomského arcibiskupa Juraja Lipaia. Keď sa budínsky paša dozvedel, že na korunovačnom pahorku mladý Leopold švihal najráznejšie smerom na východ, na posmech si nechal zavolať felčiara, aby ho akože ošetril. V nasledujúcom roku mu otec zabezpečil korunováciu za českého kráľa (14. septembra 1656). Nemeckú korunu mu už nestihol zabezpečiť, pretože zomrel 2. apríla 1657. Leopold mal v tom čase 17 rokov a celá ťarcha vlády padla na jeho plecia.
Pri voľbe Leopolda za cisára sa objavilo veľa problémov. Niektorí kurfirsti váhali zveriť tento najvýznamnejší a náročný úrad 17-ročnému chlapcovi, ktorý vyzeral nezdravo a degenerovane. Bol nízkej postavy, bledý a pochudnutý, s výraznou spodnou sánkou, ktorá mu spôsobovala problémy pri rozprávaní. Na druhej strane vystupoval veľmi dôstojne. Benátsky veľvyslanec Guistinian sa o ňom v roku 1655 vyjadril: "zatiaľ je ťažké hodnotiť ho (Leopolda) inak, než že je prísľubom, ale jedna vlastnosť sa už prejavila výrazne, a to, že je veľmi svedomitý a naplnený vedomím povinnosti a zodpovednosti. S veľkým úsilím sa snaží preniknúť do pre neho nezvyklých - úloh spojených s vládnutím, zúčastňuje sa na jednaniach tajnej rady, neúnavne vybavuje úradné záležitosti a poskytuje audiencie..."
Hneď na začiatku jeho vlády sa objavili problémy s jeho voľbou za cisára svätej rímskej ríše nemeckého národa. Niektoré nemecké kniežatá mali problém podporiť 17- ročného Leopolda za cisára. Usilovali sa ešte viac osamostatniť. Aj francúzska zahraničná politika sa stavala proti Leopoldovej voľbe. Dokonca uvažovali aj o kandidatúre svojho mladého kráľa Ľudovíta XIV. na cisársky trón. Po vyše ročnom vyjednávaní sa napokon väčšina kurfirstov - voliteľov rozhodla pre Leopolda a 18. júla 1658 ho zvolila za cisára. Cisársku korunu prijal vo Frankfurte nad Mohanom 1. augusta 1658.
Leopold I. bol trikrát ženatý a mal povesť vzorného manžela a otca rodiny. Bol veľkým milovníkom umenia, najmä hudby. Sám aj komponoval. Jeho dvorná kapela patrila k najlepším na svete a ročne ho stála 50 000 zlatých. Povrávalo sa, že keby všetky úrady vo Viedni boli v takom stave ako kapela, Viedeň by bola rajom na zemi a útulkom spravodlivosti. Ďalšou Leopoldovou záľubou bol sústruh, na ktorom vyrobil množstvo vydarených predmetov, a alchýmia, čo asi vyplývalo z nedostatku peňazí na cisárskom dvore.
Hoci bol duchovne a umelecky založený panovník, viedol ustavičné vojny. Keď nastúpil na trón cisárske vojská bojovali na strane Poľska proti Švédsku v tzv. prvej severskej vojne. Roku 1663 vypukli boje s Turkami, ktorým sa podarilo obsadiť Nitru, Levice, Hlohovec, Nové Zámky a podnikali pustošivé výpady na Trenčín, Bojnice, ba i na Záhorie a Moravu. V nasledujúcom roku až príchodom posíl z Nemecka sa cisárskym vojskám podarilo Turkov vytlačiť z týchto území. V bitke pri Sv. Gotharde 1. augusta 1664 cisársky generál Montecuccoli uštedril Turkom ťažké straty, čo ich primälo uzavrieť Vasvársky mier. Cisárska strana mala takisto veľký záujem o ukončení vojnového konfliktu s Osmanmi, pretože na západe sa schyľovalo k vojne s francúzským kráľom Ľudovítom XIV. Vasvarskym mierom si Turci zabezpečili strategicky dôležitú pevnosť Nové Zámky a kontrolu nad Sedmohradskom, čo sa stretlo s veľkou nevôľou medzi uhorskou šľachtou.
Uhorská šľachta pod vedením palatína Františka Vešeléniho videla vo Vasvárskom mieri zradu uhorských záujmov. Začali pripravovať detronizáciu Leopolda. Najprv ponúkli uhorskú korunu francúzskemu kráľovi pre niektorého z jeho synov. Keď na francúzskom dvore neuspeli, ponúkli spojenectvo Turkom a záväzok, že Uhorsko bude pod protektorátom Osmanskej ríše s ročným tribútom 60 tisíc zlatých. Sprisahanie však bolo prezradené. Palatín František Vešeléni stihol zomrieť prirodzenou smrťou a ostatní hlavní aktéri - Peter Zrínsky, František Nádašdy a František Frankopán skončili na popravisku. Túto situáciu cisárska strana využila na zrušenie uhorskej autonómie. Bola zavedená guberniálna správa, prebehla vlna konfiškácií a mimoriadnych súdov. Keďže do sprisahania bolo zapojených poväčšina protestantov, začala tvrdá rekatolizácia. Viac ako 400 protestantských kazateľov bolo postavených pred rozhodnutie buď opustiť krajinu alebo prestúpiť na katolícku vieru. Ak neboli ochotní toto urobiť, hrozil im trest smrti. Toto násilie vyvolalo všeobecný odpor a vyústilo do ďalšieho kuruckého povstania Imricha Tököliho.
Neudržateľná situácia prinútila cisára Leopolda roku 1681 zrušiť gubernium, zaručiť slobodu vierovyznania a čiastočne obnoviť stavovskú ústavu. Lenže tieto ústupky cisára Leopolda neodradili Imricha Tököliho v pokračovaní v protihabsburskom ťažení a v roku 1683 sa stal vazalom sultána Mehmeda IV., ktorý vyslal takmer 200-tisícovú armádu, aby dobyla Viedeň.(Pozri: Výstava Korunovačná Bratislava v tieni tureckého polmesiaca). Na pomoc Leopoldovi sa ponáhľali armády poľského kráľa, bavorského a saského kurfirsta, lotrinského kniežaťa a ďalších spojencov z Ríše. Osmanská armáda utrpela porážku. Keď roku 1687 cisárske vojská po tzv. druhej bitke pri Moháči porazili Osmanov a väčšia časť Uhorska spolu s Budínom bola oslobodená, cisára Leopolda oslavovali ako víťaza nad odvekými nepriateľmi kresťanstva a uhorský snem v Bratislave odhlasoval automatické dedenie svätoštefanskej koruny pre mužských príslušníkov rodu Habsburgovcov. Leopold využil túto situáciu a nechal korunovať svojho 9-ročného syna za uhorského kráľa - 9. decembra 1687.
Eufória nevydržala dlho roku 1689 vypukla vojna s Francúzskom o falcké dedičstvo, čo oslabilo cisárske vojsko bojujúce proti Turkom. Až uzavretie prímeria s Francúzskom v roku 1697 umožnilo cisárskym vojskám poraziť Turkov a oslobodiť takmer celé územie Uhorska spod područia Osmanskej ríše. Krajina bola úplne vyčerpaná. Leopold sa pokúsil obnoviť krajinu spravodlivejším rozdelením daňových povinností. Chcel, aby aj šľachta platila dane, no to sa mu nepodarilo presadiť.
V roku 1700 zomrel Karol II., španielsky kráľ, posledný člen zo španielskeho rodu Habsburgovcov a o španielsky trón začal viesť vojnu Leopold s Francúzskom. Vojna o španielske dedičstvo. Do vojny sa pridali aj ďalšie krajiny a v roku 1703 sa k protihabsburgskej koalícii pridalo aj Uhorsko pod vedením Františka II. Rákociho. Hoci Leopold spolu s Angličanmi porazil Francúzov pri Höchstädte v auguste 1704 a Rákociho na Vianoce toho istého roku pri Trnave, konca vojny sa už nedožil.
18. apríla 1705 sa u 64-ročného Leopolda prejavili príznaky infarktu. V ľavej polovici hrudi cítil bolestivý tlak, zle sa mu dýchalo. Napriek ťažkostiam predsa jednal so svojimi ministrami a udeľoval audiencie. Zdravotný stav sa však výrazne zhoršoval. Leopold cítil svoj koniec. 26. apríla podpísal testament a svoje myšlienky odvátil od tohto sveta k Bohu. Kázal slúžiť omše a často prijímal Eucharistiu. V deň svojej smrti 5. mája sa rozlúčil so svojou manželkou i najstarším synom Jozefom, ktorému požehnal. Keďže Karol bol v Španielsku, požehnal jeho obrázok. Potom sa rozlúčil so svojimi dcérami a vnučkami.
Keď nadišla Leopoldovi posledná hodina, obdržal od dvorného kaplána posledné pomazanie. Najvyšší komorník mu podal sviecu a spovedník odriekal modlitby za umierajúceho. Ešte naposledy cisár dostal rozhrešenie. Svoju korunu a žezlo položili na stôl pred Ukrižovaného na znamenie, že ich dostal od Boha a teraz mu ich vracia. Potom vydýchol. I počas svojich posledných hodín poslúchal sladké tóny milovanej hudby. Cisárovná zatlačila Leopoldovi oči a pobozkala mu ruku.
Cisár Leopold zomrel 5. mája 1705. Vládol úctyhodných 50 rokov.
Pamiatky v Bratislave a okolí viažuce sa k cisárovi Leopoldovi:
Mariánsky stĺp pred kostolom jezuitov
Leopoldova brána na Bratislavskom hrade
Zelený dom na Hlavnom námestí - miesto zasadania uhorského snemu, ktorý schválil Habsburgovcom uhorskú korunu ako dedičské vlastníctvo v mužskej línii
Na žiadosť cisára Leopolda prišli do Bratislavy kapucíni
Kostol Narodenia Panny Márie v Marianke
Mesto Leopoldov - protiturecká pevnosť - dnes slúžiaca ako väznica