CISÁR KAROL VI. - otec Márie Terézie
posledný Habsburg na španielskom tróne a prvý španielsky kráľ na uhorskom tróne
Narodil sa 1. októbra 1685 v čase prebiehajúcej niekoľkoročnej vojny proti Turkom. 42 dní pred jeho narodením cisárska armáda dobyla pevnosť Nové Zámky z rúk Turkov, čo oslavovala takmer celá Európa. 1. septembra 1686 cisárske vojská oslobodili Budín (dnes súčasťou Budapešti).
Ako 2 ročný sa 9. decembra 1687 zúčastnil korunovácie svojho staršieho 9-ročného brata Jozefa za uhorského kráľa v Bratislave.
Jeho výchovou bol poverený knieža Anton Lichtenstein a jezuita Andreas Braun. Arciknieža nadobudol solídne tradicionalistické vzelanie. Plynule ovládal niekoľko jazykov.
Ako 17 ročný sa 12. septembra 1703 zúčastnil na úzkom rodinnom zasadaní, kde sa so svojím otcom cisárom Leopoldom a starším bratom Jozefom vzájomne dohodli o nástupníctve v ríši. O týždeň nato opustil Viedeň, aby išiel do Španielska vybojovať si pre seba habsburské dedičstvo. Starnúceho otca i brata videl naposledy.
7. novembra 1705 Karol vošiel slávnostne do Barcelony, 29 dní potom, čo anglicko-cisárske spojenecké vojská porazili francúzsko-španielske.
17. júla 1707 oficiálne požiadal Karol o ruku Alžbetu Kristínu, dcéru Brunšvicko-wolfenbüttelského vojvodu. Keďže bola protestantka, musela pred svadbou konvertovať na katolícku vieru. Manželstvo bolo uzavreté vo Viedni 23. januára 1708. Keďže Karol bol v tom čase v Španielsku, manželský sľub za neho vyriekol jeho brat - cisár Jozef I.
1. augusta 1708 prišla Alžbeta Kristína slávnostne do Barcelony v nádhernom koči ťahanom 8 bielymi koňmi. Karol jej vyšiel v ústrety na andalúzskom koni, slávnostne olbečený s Rádom zlatého rúna. Na hlave mal klobúk ozdobený diamantmi.
17-ročná Alžbeta Kristína pri prvom stretnutí urobila na Karola veľký dojem, preto si do svojho denníka napísal: „Kráľovná je veľmi pekná, som celkom spokojný”. A po svadobnej noci si lakonicky poznamenal: Kráľovna je v noci celkom milá”. Milou, milovanou i milujúcou mu zostala až do konca života.
17. apríla 1711 zomrel vo Viedni jeho starší brat – cisár Jozef I., ktorý nezanechal žiadneho mužského potomka. Karol sa stal posledným mužským príslušníkom habsburskej dynastie.
27. septembra 1711 sa rozlúčil so svojou manželkou Alžbetou Kristínou, ktorú menoval miestodržiteľkou v Španielsku a odišiel do Nemecka, aby po bratovi prevzal cisársku korunu.
Ako 26 ročný - 12. októbra 1711 – bol vo Frankfurte nad Mohanom zvolený za cisára. 16.000 vojakov pod vedením Eugena Savojského zabezpečilo jeho bezproblémovú voľbu. Cisárska korunovácia sa uskutočnila 22. decembra 1711.
26. januára 1712 prišiel do Viedne priamo z Frankfurtu.
Na 3. apríla 1712 zvolal Karol do Bratislavy uhorský snem, ktorý mal stanoviť dátum korunovácie.
21. mája 1712 vydal korunovačný diplom, v ktorom sa zaviazal, že uhorská koruna neopustí hranice Uhorska, že k Uhorsku sa pričlenia všetky územia vydobyté od Turkov a že v prípade vymretia Habsburgovcov po meči, šľachta si bude môcť opäť slobodne zvoliť panovníka.
22. mája 1712 bol v Bratislave v Dome sv. Martina korunovaný za uhorského kráľa. Korunu a korunovačné insígnie dostal od ostrihomského arcibiskupa Kristiána Augusta. Cestou do františkánskeho kostola, kde pasoval nových rytierov zlatej ostrohy, sa rozhadzovali korunovačné žetóny. Po prísahe pred kláštorom milosrdných bratov nasledoval korunovačný pahorok pri Dunaji, kde kráľ na koni švihal mečom na všetky svetové strany, čo symbolizovalo, že bude brániť krajinu zo všetkých strán. Po korunovačnom ceremoniály nasledoval obed v arcibiskupskom paláci podľa španielskej etikety – t.z. Karol VI. ako cisár a práve korunovaný uhorský kráľ obedoval sám. Na obrovských ražňoch pred Michalskou bránou sa piekli vykŕmené voly a z umelej fontány tieklo biele a červené vínno. Bratislavčania hodovali až do rána.
V roku 1713 začal vo Viedni stavať chrám zasvätený Karolovi Boromejskému (Karlskirche) ako poďakovanie za ukončenie moru vo Viedni. Staviteľom bol Johann Bernhard Fischer von Erlach.
19. apríla 1713 vyhlásil pragmatickú sankciu, ktorá deklarovala nedeliteľnosť habsburskej ríše a upravovala nástupníctvo na trón. Pragmatickú sankciu pripravil ostrihomský arcibiskup Kristián August. Uhorský snem v Bratislave schválil pragmatickú sankciu až v roku 1723. Vďaka tomu mohla na trón nastúpiť jeho najstaršia dcéra Mária Terézia.
Habsburské plány získať Španielsko a potom prípadne udržať si Katalansko stroskotali a preto Karol povolal Alžbetu Kristínu z Barcelony domov. Do Viedne prišla 13. júla 1713.
6. marca 1714 sa vojna o španielske dedičstvo skončila. Cisár Karol podpísal s Francúzskom mier. Španielsku korunu prenechal Filipovi V. – vnukovi francuzského kráľa Ľudovíta XIV. Ako kompenzáciu dostal španielske územia: Milánske vojvodstvo, Neapolské kráľovstvo, Sardíniu, časť Toskánska a Španielske Holandsko (zhruba dnešné Belgicko).
18. októbra 1714 nechal Karol svoju milovanú manželku Alžbetu Kristínu korunovať za uhorskú kráľovnu v Bratislave.