Princ Eugen Savojský  

Francúz v službách Rakúšanov

Jeho matka - neter kardinála Mazarina, prvého ministra francúzskeho kráľa, bola istý čas milenkou Ľudovíta XIV. Po jej sklamaní na dvore sa vydala za savojského princa, s ktorým mala osem detí. Eugen sa narodil ako piaty syn. Rodičia mu vybrali cirkevnú dráhu. Tá ho nelákala.

Chcel byť vojakom. Kráľ Ľudovít XIV. ho odmietol prijať do svojich služieb. V roku 1683 vstúpil preto do služieb cisára Leopolda, ktorého našiel v Linzi: „Obetujem všetky svoje sily, celú svoju odvahu a ak bude potrebné, aj svoju poslednú kvapku krvi v službe Vášmu cisárskemu Majestátu.“ Ako 20-ročný sa zúčastnil bitky o Osmanmi obliehanú Viedeň.

V roku 1685 Ľudovít XIV. rozkázal všetkým Francúzom, ktorí bojovali proti Osmanom, návrat do Francúzska. Neposlúchol jedine Eugen. Vyhlásil, že sa zrieka Francúzska. Keď sa to dozvedel kráľ, spýtal sa svojich dvoranov: „Nemyslíte, že som tým utrpel veľkú stratu?“.  Dvorania ho uisťovali, že abbé zo Savojska bude vždy nesúci a hlava pomätená. V minulosti Eugen vyviedol niekoľko nerozvážnych činov a na dvore ním pohŕdali.

Potom sa Eugen zúčastnil oslobodenia Nových Zámkov (1685), oslobodenia Budína (1686), víťaznej bitky o Moháč (1687) a oslobodenia Belehradu (1688). Za vojenské zásluhy ho cisár Leopold I. vymenoval za poľného podmaršála, bol mu pridelený dragúnsky pluk a španielsky kráľ Karol II. mu udelil Rád Zlatého rúna. 

11. septembra 1697 už ako hlavný veliteľ vybojoval veľké víťazstvo pri Zente. Keď sa dozvedel, že turecká armáda prechádza mostom cez rieku Tisa, primäl svoje vojsko na náročný 10-hodinový presun. Večer, keď časť Turkov už prešla na druhú stranu rieky, nariadil útok na zadné turecké voje. Zoradené delostrelectvo zasypávalo most prudkou paľbou a bránilo tureckej jazde a pechote vrátiť sa pomôcť zadným tureckým jednotkám. Následný útok cisárskej jazdy a pechoty zatlačil Turkov do rieky. V boji padlo okolo 20.000 Turkov a 429 cisárskych vojakov. Víťazstvo znamenalo definitívny odchod Osmanov z Uhorska a viedlo k podpísaniu mieru v roku 1699.

V januári 1712 Eugen odišiel do Anglicka presvedčiť anglickú kráľovnú Annu, aby pokračovala v boji proti Francúzsku. Jeho misia nebola úspešná. Angličania už nechceli podporovať Karola v jeho úsilí udržať si španielsky trón. Napriek tomuto politickému neúspechu zanechal v Anglicku pozitívny dojem. Škótsky teológ, historik a spisovateľ Gilbert Burnet, biskup zo Salisbury, sa po stretnutí s Eugenom o ňom vyjadril: „Eugen je naplnený tou najprirodzenejšou skromnosťou na svete; zle znáša pocty, ktoré mu všetci právom preukazujú. Rád zostupuje zo svojho vysokého postavenia, aby mohol so svojím proťajškom hovoriť ako rovný s rovným. Pri rozhovore sa nikdy nevyjadruje svojhlavne a skôr ako niečo povie, uvažuje o tom.“  

Eugen mal spravodlivú a veľkorysú povahu, potrebnú odvahu pri vojsku aj v kráľovskej rade. Robil chyby ako všetci generáli, ale tie sa stratili medzi nespočetnými veľkými činmi. Nádhere a bohatstvu neprikladal veľký význam, hoci jeho ročné príjmy v posledných rokoch sa odhadujú na 11 miliónov eur.

Po vojenských úspechoch získal Eugen Savojský obrovský politický vplyv. Bol vedúcim tajnej konferencie, prezidentom vojenskej rady a v rokoch 1715-1725 miestodržiteľom bohatej holandskej provincie patriacej Habsburgovcom. Vďaka týmto postom mal dôležité slovo vo všetkých politických otázkach, posledné slovo vo vojenských záležitostiach a veľký vplyv na hospodárstvo a obchod. Stal sa druhým najmocnejším mužom v ríši.

Zomrel v noci 21. apríla 1736 vo Viedni ako 72-ročný. Posledný večer svojho života strávil hraním kariet s tmavookou grófkou Batthyányovou, ktorá bola jeho dlhoročnou dôverníčkou a priateľkou. Pochovali ho v Dóme sv. Štefana 26. apríla. Cisár Karol VI. sa pohrebu nezúčastnil. Deň predtým odišiel na poľovačku do Laxenburgu. No i napriek tomu bol jeho pohreb triumfálnym sprievodom a výrazom veľkej vďaky a úcty, ktorú ľudia voči nemu pociťovali.