MENEJ JE NIEKEDY VIAC  

Po vymretí Arpádovcov po meči v roku 1301 nastal v Uhorsku tvrdý zápas o trón. Záujemcov bolo viacero: Václav - syn českého kráľa Václava II., Oto - syn dolnobavorského vojvodu Henricha I. Wittelsbacha a Karol Róbert z Anjou - syn neapolského korunného princa Karola Martela. Boj o trón trval takmer desať rokov a víťazne z neho vzišiel Karol Róbert, ktorého podporovala pápežská kúria.

Po získaní trónu sa Karol Róbert rozhodol upevniť kráľovskú moc v krajine. Trvalo mu to ďalších desať rokov. Tentokrát zápasil s oligarchami - zbohatlíkmi, ktorí si Uhorsko doslova rozkúskovali a správali sa ako zvrchovaní a nikým neobmedzení vládcovia na svojom území. K svojim obrovským majetkom prišli privatizáciou mnohých kráľovských a cirkevných majetkov. Na východnom Slovensku to boli Omodejovci, v Sedmohradsku Ladislav Kán, na západe páni z Kyseku. Najväčším kráľovým protivníkom bol Matúš Čák, ktorý kontroloval západné a stredné Slovensko. Patrilo mu až 60 hradov. Jeho sa Karolovi Róbertovi nepodarilo poraziť, ale prežiť, keď Matúš Čák zomrel v roku 1321. Ako posledných oligarchov porazil rody Šubičovcov v roku 1322 a Baboničovcov v roku 1323.

Znovuzískané kráľovské majetky Karol Róbert udeľoval svojim priaznivcom do správy a nie do vlastníctva. Takto po rokoch bojov Karol Róbert upevnil svoju kráľovskú moc. Krajina bola ekonomicky vyčerpaná a spustošená. Následne sa Karol Róbert pustil do hospodárskej obnovy krajiny. Jednou z jeho reforiem bolo revízia banského poriadku. Predchádzajúci arpádovskí králi „zoštátňovali“ pozemky, na ktorých sa našli vzácne kovy.  Za náhradu pozemku, na ktorom našli vzácnu rudu, kráľ udelil majiteľovi iný pozemok. Karol Róbert si však povedal: menej je niekedy viac. Aby motivoval privátny sektor do investícií do banského priemyslu - t.j. razenie hlbokých a dlhých horizontálnych a vertikálnych  šácht, budovanie vetracích komínov, zabezpečenie odvodňovania, na čo boli potrebné veľké finančné prostriedky - v roku 1327 vydal zákon, v ktorom umožnil privátnemu sektoru - svetským i cirkevným zemepánom - ťažiť na svojich pozemkoch vzácne kovy a ponechať si tretinu urbury (banská daň), pričom kov museli odpredať kráľovským mincovým komorám.

Zlato a striebro sa z krajiny mohlo vyvážať len v podobe mince, nie ako surovina. Motivačne nastavený banícky systém podnietil hľadať nové náleziská. Takto sa v okolí Kremnice našli obrovské náleziská drahých kovov. Následne 17. novembra 1328 kráľ Karol Róbert udelil baníckej osade Kremnica privilégium kráľovského mesta, aby podporil ťažbu a samozrejme svoje kráľovské - „štátne“ zisky. Kremnica sa stala sídlom veľkej kráľovskej komory, ktorej právomoc vyše 200 rokov zaberala viac ako polovicu Slovenska. Bola na čele konfederácie siedmych banských miest ako hlavné banské mesto.

V 14. storočí bola v kremnických baniach najväčšia produkcia zlata v Uhorsku, ktoré sa tak stalo najväčším svetovým producentom drahých kovov. Podľa odhadov sa v Uhorsku ročne vyťažilo 2.500 kg zlata a 10.000 kg striebra. Vďaka politickému zjednoteniu krajiny a hospodárskym a menovým reformám sa podarilo Karolovi Róbertovi vybudovať z Uhorska jednu z najvýznamnejších európskych mocností. Zlaté slobodné kráľovské mesto Kremnica hralo pri tomto nezastupiteľnú rolu.