K O R U N O V A Č N Á B R A T I S L A V A
v tieni tureckého polmesiaca
Termín výstavy: 25. apríl – 16. jún 2014 – Primaciálny palác - Justiho sieň
Vvýstava priblížila najvýznamnejšie udalosti, ktoré predchádzali korunovácii 9-ročného Jozefa I. za uhorského kráľa v roku 1687 a osobnosti, ktoré do života Bratislavy v tomto období výrazne zasiahli.
Autor a organizátor výstavy: Miroslav Vetrík z Občianskeho združenia Korunovačná Bratislava
Výstava sa konala pod záštitou primátora Hlavného mesta SR Bratislavy Milana Ftáčnika
Hlavní partneri výstavy:
Bratislavská organizácia cestovného ruchu; Hlavné mesto SR Bratislava; BRATISLAVA APARTMENTS, s.r.o.
Partneri: Turizmus regiónu Bratislava, Elijana Kostýmové štúdio, Fundacja Nomina Rosae, Mestská časť Bratislava Staré Mesto, Ars Bratislavensis, Freeboard, Heerengeschichtliches Museum, Tovarišstvo starých bojových umení a remesiel, Múzeum v Kežmarku, Koloria, Ateliér Viki,
Na výstavu finančne prispeli: Bratislavská organizácia cestovného ruchu, BRATISLAVA APARTMENTS, s.r.o., 1. námestníčka primátora Bratislavy Viera Kimerlingová, Ars Bratislavensis, Mestská časť Bratislava Staré Mesto, Veľvyslanectvo Tureckej republiky
Repliky obrazov poskytli: Heeresgeschichtliches Museum, Múzeum v Kežmarku, Farský úrad v Tesárskych Mlyňanoch, Kunsthistorisches Museum Wien, akg-images, Museen der Stadt Wien, Muzeum Uniwersytetu Jagiellońskiego
Autor figurín historických osobností: Roman Bajzík
Autor replík historických kostýmov: Mária Molenda, Liliana Singhofferová
Autor repliky uhorskej koruny: Tomáš Achs
Texty, námet, dramaturgia a produkcia výstavy: Miroslav Vetrík
Grafika: Matej Korytár, Matúš Jakub
Ďalšia spolupráca: Linda Kisková Bohušová, Vladimír Slaninka, Katarína Vetrík, Ela Šafáriková
Ďakujem všetkým vyššie vymenovaným za pomoc a podporu. Mnohí z nich urobili omnoho viac, ako je tu spomenuté.
Ďakujeme všetkým našim partnerom. Bez nich by sme túto výstavu neuskutočnili.
*****
KORUNOVAČNÁ BRATISLAVA v tieni tureckého polmesiaca
Od roku 1541 bolo Uhorské kráľovstvo rozdelené na tri časti. Juh krajiny obsadili Turci, východ krajiny – Sedmohradsko sa stalo vazalským štátom Osmanov a severozápad – predovšetkým územie dnešného Slovenska a Chorvátska - bolo ako kráľovské Uhorsko pod vládou Habsburgovcov.
Na jeseň v roku 1682 sa sultán Mehmed IV. a jeho veľkovezír Kara Mustafa Paša rozhodli zmocniť sa zlatého jablka - dobyť Viedeň. Vyzvedači referovali o obrovskom bohatstve, ktoré sa v meste nachádza. Nemá zmodernizované hradby ani dobrú obranu. Ak sa prekonajú vonkajšie prekážky: z východu mnohé pevnosti a z juhu rozsiahle močariská, samotná Viedeň by už nemala spôsobovať veľké ťažkosti. Aj politická situácia v Európe vyznievala v prospech útoku. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. zamestnával Habsburgovcov svojou expanzívnou politikou v Nemecku a v Holandsku. Takisto sa proti Habsburgovcom búrila uhorská šľachta pod vedením sedmohradského kniežaťa Imricha Tököliho.
Mobilizácia bola vyhlásená na jeseň 1682 a zvolávala k sultánovi vojsko na začiatok mája 1683 do tábora v meste Zemun, neďaleko sútoku Sávy s Dunajom pod hradbami belehradského hradu.
Podľa Osmanov skutočný titul rímskeho cisára patril byzantskému sultánovi, ktorý vládol v Konštantínopole. Sultán Sülejman I., ktorý dobyl Belehrad, ostrov Maltu, porazil uhorského kráľa Ľudovíta Jagelonského v bitke pri Moháči 1526 a v roku 1529 neúspešne prvýkrát obliehal Viedeň sa tituloval „cisár všetkých rímskych území, pán Caesarových a Alexandrových území“. Leopolda I. Osmani považovali za obyčajného nemeckého kráľa, ktorý si neoprávnene uzurpuje cisársky titul. A keďže jeho sídlom bola Viedeň, jej zmocnením sa a otvorením svätej mešity podľa tureckej obyčaje by znamenalo, že sa sultán stal ozajstným a zákonitým vládcom Západu.
Osmanská ríša v 2. pol. 17. storočia
Sultán Mehmed IV.
Dobytím Viedne sa chcel Mehmed IV. zaradiť k najslávnejším osmanským sultánom: k svojmu strýkovi Muradovi IV. – ktorý dobyl Bagdad (1638); k svojmu menovcovi Mehmedovi II., ktorý dobyl Konštantínopol (1453). Pre Kara Mustafu to malo byť aj zotretie potupy rodiny Köprülü, ktorá bola takmer pred dvadsiatimi rokmi spôsobená porážkou Osmanov v bitke pri sv. Gottharde v roku 1664.
Po vyhlásení mobilizácie začali intenzívne vojenské prípravy. Vo Viedni vedeli o chystanom vojenskom ťažení, ale nemali informácie, čo bude cieľom Osmanov. Budú to stredoslovenské banské mestá? Cisárska strana sa snažila ako spojenca získať poľského kráľa Jána III. Sobieskeho, ktorý bol za poľského kráľa zvolený ako profrancúzsky kandidát a tým aj nepriateľ Habsburgovcov. Na tejto diplomatickej aktivite sa osobne zúčastnil i samotný arcibiskup Juraj Pohronec Slepčiansky. 31. marca 1683 bola podpísaná zmluva o spolupráci medzi cisárom a poľským kráľom, ktorá zaväzovala oboch panovníkov poskytnúť si vzájomnú vojenskú pomoc v prípade, ak bude napadnutá niektorá z ich krajín Osmanmi.
15. marec 1683 – V bývalom starovekom rímskom meste Hadrianopolis - Edirne postavili sultánov vojenský stan. Bolo to znamenie, že vojenská výprava čoskoro začne. Po absolvovaní vojenskej prehliadky sa sultánova armáda vydala do Filibe (dnešný Plovdiv) a cez Sofiu a Niš prišla 3. mája do Belehradu. Veľkosť armády dosahovala 200.000 ľudí, ktorí prišli zo všetkých častí rozsiahlej Osmanskej ríše. V tej dobe zvolať tak veľkú armádu a zabezpečiť jej logistiku vedel jedine sultán. Trasa vojenského pochodu kopírovala starovekú rímsku cestu. Najväčšia ťažkosť počas výpravy bolo prejsť cez rieku Drávu a okolité močariny. V roku 1566 sultán Sülejman I. preto postavil 8 km dlhý drevený most, ktorý mal každých 400 m vybudovanú pevnosť. Na jeho vybudovaní pracovalo 25.000 ľudí. Stál na obrovských koloch, ktoré boli nabité do močaristej pôdy. V roku 1663 chorvátsky bán Mikuláš Zrínsky drevený most strategicky dobyl a následne pri ústupe spálil. Kara Mustafa musel most nanovo postaviť a spevniť, aby po ňom mohli prepravovať ťažké delá potrebné na obliehanie.
6. máj 1683 – Neďaleko Kittsee v blízkosti Bratislavy sa konala vojenská prehliadka cisárskeho vojska. Vyše 32.000 vojakov defilovalo pluk za plukom. Pred nimi v radoch stálo 72 diel a 15 mažiarov. Prehliadka začala omšou, ktorú slúžil ostrihomský arcibiskup Juraj Pohronec Slepčiansky. Na omši sa zúčastnili cisár Leopold, cisárovná Magdaléna Eleonóra a ich 14-ročná dcéra Mária Antónia, zasnúbená bavorskému kurfirstovi – Maximiliánovi Emanuelovi II. - Leopoldovmu najdôležitejšiemu spojencovi. Cisár a jeho dvor prijali Eucharistiu od samotného arcibiskupa. Po prijímaní aj samotný cisár pomáhal rozdávať telo Kristovo ako poľný kurátor svojim vojakom. Ostrihomský arcibiskup zveril armádu pod ochranu Panny Márie a každému vojakovi daroval medailónik s obrazom Sedembolestnej Panny Márie a na druhej strane s nápisom Mária. Cisár Leopold I., aby motivoval svojich vojakov, sľúbil im navyše jednomesačný žold. Po omši Leopold štyri hodiny prechádzal od jednotky k jednotke. Počas prehliadky bol za vrchného veliteľa cisárskeho vojska vymenovaný Karol V. Lotrinský.
27. jún 1683 V bývalom uhorskom korunovačnom meste v Stoličnom Belehrade (dnes Székesfehérvár) zvolal veľkovezír Kara Mustafa vojenskú radu, kde oznámil cieľ vojenskej výpravy: „Viedeň!“
2. - 6. júl 1683 Cisár Leopold odišiel na poľovačku do cisárskych revírov juhozápadne od Viedne. Vojenské veci nechával na svojich dôstojníkov. Jediné, čo mimoriadne nariadil, bolo preniesť uhorskú kráľovskú korunu z bratislavského hradu do Viedne.
7. júl 1683 Na cisársky dvor začali prichádzať samé desivé správy: Turci dorazili do Mošoňu (dnes Mosonmagyaróvár – cca 40 km od Bratislavy a cca 85 km od Viedne). Tatári dorážajú na ustupujúce jednotky Karola Lotrinského a obsadili most cez rieku Fischa. Až teraz sa jasne ukázalo, že cieľom ich výpravy je Viedeň.
Cisár Leopold vydal príkaz na evakuáciu svojej rodiny a vojenskej rady do 250 km vzdialeného Linzu. Leopold mal dvoch synov: v tom čase 5 ročného Jozefa a chorého, sotva ročného Leopolda Jozefa. Jeho tretia manželka cisárovná Magdaléna Eleonóra bola v požehnanom stave. V prípade zabitia alebo zajatia Leopolda a jeho synov hrozilo Habsburgovcom vymretie po meči. Leopold totiž nemal žiadneho brata ani žijúceho strýka, ak nerátame bezdetného španielskeho kráľa Karola II., ktorý bol navyše duševne chorý. Večer o ôsmej cisársky sprievod opustil Viedeň. Cisárovu rodinu nasledovali ďalšie významné šľachtické rodiny a ešte ďalších odhadovaných 60.000 ľudí. Za veliteľa obrany Viedne bol vymenovaný Rüdiger von Starhemberg. V tom čase sa vo Viedni nachádzalo asi tisíc vycvičených vojakov.
8. júl 1683 Opevňovacie práce začali výrazne napredovať. Do tureckého útoku zostávalo pár dní. Práce sa vykonávali pod vedením jedného z najskúsenejších staviteľov pevností Georga Rimplera. Hlavnou úlohou bolo opraviť prvú líniu obrany, palisády. Rimpler navrhoval nové oporné body pri mestských hradbách. Prikázal vyhĺbiť nové zákopy a na bastiónoch a ravelínoch, určil palebné posty. Cieľom bolo čo najlepšie zabezpečiť krytie mušketierov a strelcov, ktorí mali čeliť zúrivým tureckým útokom. „Nikto nestrácal čas, nikto sa nevyhýbal robote, muži, ženy, starí a mladí, laici i kňazi, kopali a premiestňovali zeminu, prehlbovali priekopy.“ Do dvoch mestských zbrojníc sa prinieslo množstvo pušného prachu, striel a nábojov do muškiet. Zbrojnice takmer praskali vo švíkoch. Do Viedne prišlo 2.000 vojakov Kaisersteinovho pluku z Prahy. Takisto boli do Viedne povolané pluky, ktorým velil Starhemberg. Nachádzali sa na ľavej strane Dunaja a mali za úlohu chrániť pevnosti Horného Uhorska.
9. júl 1683 Porada, ktorú zvolali Karol Lotrinský a Ernst Rüdiger Starhemberg, riešila vojenské i finančné záležitosti. Za veliteľa civilnej obrany bol menovaný Zdeněk Kašpar Kaplíř zo Sulevíc. Starhemberg odhadoval 40.000 zlatých mesačne na žold vojakom. Kaločský arcibiskup Juraj Sečéni požičal vláde 61.000 zlatých.
Uhorský arcibiskup Juraj Pohronec Slepčiansky tiež opustil Viedeň. Vo svojej rezidencii na Himmelpfortgasse č. 10 zanechal mestu Viedeň finančný príspevok 80.000 zlatých v hotovosti a umelecké bohoslužobné predmety, ktorých cena bola odhadnutá na 400.000 zlatých, všetko striebro a potraviny zo svojich českých a moravských majetkov v hodnote 170.000 zlatých. Utiahol sa do Brna, odkiaľ sledoval nadchádzajúce udalosti.
11. júl 1683 Osmanská armáda prišla k Hainburgu. Mesto vzdorovalo tatárskym útokom vyše týždňa. Po neúspešnom tatárskom obliehaní janičiari pritiahli k hradbám delá a rozstrieľali ich. Následne vojaci dobili mesto. Ešte v ten večer priniesli dobyvatelia Kara Mustafovi 10 zajatcov a 200 zoťatých hláv. Všetkých významných obyvateľov Hainburgu, ktorí sa odmietli vzdať, popravili. Ostatní boli predaní do otroctva.
12. júl 1683 Starhemberg nechal podpáliť predmestia Viedne, hlavne to, ktoré sa nachádzalo pri Leopoldovom paláci. Túto časť považovali za najzraniteľnejšiu. Kúsok odtiaľ – 450 metrov od palisád - si nechal postaviť svoj veliteľský stan aj Kara Mustafa. Odtiaľto sledoval rýchlosť výkopových prác, dobre videl a počul, čo sa robí za hradbami. Na druhej strane z umiestnenia Mustafovho stanu cisárski velitelia vedeli, odkiaľ povedie hlavný smer útoku.
13. júl 1683 Hlavný voj osmanskej armády prekročil rieku Fischa a utáboril sa pri Schwechate.
14. júl 1683 Večer dorazili do Viedne poslední vojaci. Karol Lotrinský poslal celú svoju pechotu, delostrelcov a časť jazdy do Viedne, aby zaujali obranné postavenia. Vojakov vpustili dnu, brány zamurovali a zničili most cez suchú priekopu a cez Dunaj. V meste bolo 15.000 vojakov. Mnohí z nich boli ranení. Bojaschopných mohlo byť okolo 10.000. Obrancovia disponovali 317 delami. Z Viedne podľa odhadov utieklo okolo 60.000 ľudí, ktorých nahradili zas utečenci z okolitých mestečiek a dedín. Starhemberg svojimi vojakmi musel zabezpečiť obranu takmer 7 km dlhých hradieb Viedne.
15. júl 1683 Osmanská armáda sa utáborila pred Viedňou. Stany okolo mesta vytvárali dvadsaťpäťkilometrový oblúk.
7. august 1683 Na dvadsiaty piaty deň obliehania sa Osmanom podarilo prebiť cez prvú prekážku: palisády. Prví Turci sa zakopali na dne priekopy širokej 5 metrov.
Nasledujúcich 37 dní – (až do konca obliehania) bojovalo desaťtisíc mužov na úzkom páse zeme oddeľujúcom bastióny Löbl a Burg.
Popri neustálej skazonosnej delostreleckej paľbe začal ľudí v obliehanej Viedni trápiť hlad. Ľudia pojedli všetky mačky (ironicky ich začali nazývať strešné zajace), ba konzumovali i potkany. Možno i vďaka tomu neprepukol v meste mor. Mnohí si totiž čerstvo pamätali morovú epidémiu z roku 1679, kedy vo Viedni a v blízkom okolí zahynulo 76.000 ľudí. Obrancov Viedne trápili iné choroby: išlo najmä o infikované rany a opakované vlny dyzentérie. Dyzentéria trápila i hlavného veliteľa Starhemberga. Bol z nej tak vysilený, že nevládal samostatne chodiť. Prenášali ho na stoličke, aby mohol inštruovať obrancov v boji.
Turci sa popod zem dostávali čoraz bližšie k hradbám. V meste sa začala šíriť panika, že sa Turci môžu dokopať do hociktorej pivnice. Starhemberg prikázal ľuďom strážiť všetky pivnice a načúvať, či nezačujú tureckých kopáčov. Turci boli neúnavní a obrancovia ich nemali ako zastaviť.
27. august 1683 Obrancovia začali z veže Dómu sv. Štefana strieľať rakety ako signál pre vojvodu Lotrinského, že ich situácia sa stáva zúfalá a potrebujú rýchlo pomoc.
31. august 1683 K Dunaju dorazila túžobne očakávaná poľská armáda. Karol Lotrinský išiel pozdraviť poľského kráľa.
Na zámku Stetteldorf neďaleko mesta Stockerau sa k vojenskej porade stretli všetci rozhodujúci velitelia, aby naplánovali rozhodujúcu bitku o Viedeň. Karol Lotrinský navrhol najkratšiu cestu, cez kopcovitý Viedenský les, pretože si uvedomoval, že udržanie Viedne je otázkou hodín.
3. september 1683 Turci sa zmocnili ravelínu.
4. september 1683 na severnom priečelí bastiónu Burg vybuchla najsilnejšia nálož, ktorú Turci dlho pripravovali. Zosunulo sa deväť metrov bastiónu a zo zákopov sa zdvihlo viac ako tisíc janičiarov, ktorí sa začali škriabať po uvoľnenej zemine. Výbuch nastal presne o druhej popoludní, keď obrancovia striedali stráže. Našťastie boli na bastióne v tom čase odchádzajúca i čerstvá hliadka. Mnohých výbuch zabil, mnohých zranil, ale keď sa obrancovia po výbuchu spamätali, zaujali nové pozície a ich palebná sila sa takmer zdvojnásobila. Za útočnou líniou janičiarov postupovali tisícky Turkov. Situácia bola zúfalá.
Obrancovia z veľkých trámov a vriec naplnených pieskom a zeminou narýchlo robili improvizované hradby a pred nimi stáli tri rady mužov a pálili na útočiacich Turkov. Tí, ktorí vystrelili, ustúpili, aby si mohli nabiť a znovu prešli na palebnú líniu. Obrancom sa darilo držať takmer nepretržitú paľbu. Presunuli menšie delá a útočiacich Osmanov zasypali kartáčovými strelami a granátmi.
Na bastióne boli obrancovia tak nahusto natlačení, že telá mŕtvych ostávali vzpriamené. Svedectvo jedného priameho účastníka opisuje kritickosť situácie: „Držal som jedného vojaka za šerpu, keď mu zrazu delová guľa odtrhla hlavu. Krv a mozgy mi zaliali nos a ústa, mal som ich otvorené, pretože bolo veľmi horúco...Prišlo mi z toho zle, vracal som a silno sa mi rozbúchalo srdce.“ Zúrivý boj trval dlhšie než dve hodiny.
Osmanské mažiare a delá jednostaj pálili na bastión nehľadiac, že triafali aj vlastných, ktorí neustále útočili. Z pôvodnej posádky obrancov ostalo len 40 percent vojakov. A takto prudké boje pokračovali aj nasledujúce dni. Cez deň sa bojovalo už doslova muž proti mužovi. V noci obrancovia museli opravovať opevnenia. Víťazstvo Turkov doslova viselo na vlásku. Turci to veľmi dobre vedeli a ich výpady boli o to prudšie.
Obrancovia sa už začali pripravovať na prelomenie mestských hradieb a neľútostný boj v uliciach mesta. Každú veľkú budovu prispôsobili, aby sa stala strediskom odporu. V kostoloch, nemocniciach a obytných domoch sústredili hromadu zbraní, brány a obloky zadebnili trámami. Mestská stráž a muži bez rozdielu veku mali za úlohu brániť svoje domy a domy svojich susedov. Ulice sa prehradili dlho pripravovanými železnými reťazami. Všetci vedeli, že po prelomení hradieb nebude zľutovania.
10. september 1683 Keď sa Kara Mustafa dozvedel, že kresťanské vojská sa približujú k Viedni a treba ich očakávať popri Dunaji od Kahlenbergu, zvolal do svojho stanu vojenskú poradu: Obliehanie Viedne bude pokračovať a veľká časť jazdectva sa postaví proti prichádzajúcim kresťanským vojskám. Na posilnenie obrany vyčlenil ešte 60 diel. Turci zaujali výhodné pozície.
12. september 1683 – Cisárske vojská, ktorým velil Karol Lotrinský, sa ráno už okolo 5 hodiny pustili dole svahom z Kahlenbergu. Predsunutí tureckí ostreľovači im však spôsobili ťažké straty, lenže obrovskú masu vojakov nedokázali zastaviť. Cisárska armáda sústavne postupovala smerom k novoopevnenej dedine Nussdorf. Sasi zasa útočili na druhý turecký opevnený bod Heiligenstadt. Kara Mustafa vidiac tento postup nariadil svojej strategickej zálohe, aby posilnila tieto obranné pozície. Rozpútal sa divoký boj muža proti mužovi pozdĺž celej bojovej línie. V Nussdorfe sa bojovalo o každý dom. Kresťanskí vojaci po niekoľkých hodinách Nussdorf dobyli. Vzápätí sa aj Sasom podarilo dobyť Heiligenstadt. Turci sa stiahli do svojich opevnení nad horným a dolným Döblingom. Slnko pálilo, muži od úsvitu nič nejedli a len málo pili. Karol Lotrinský vyhlásil prestávku. Nad bojiskom zavládlo ticho. Osmanská obranná línia stále blokovala postup k Viedni, ktorá mohla každú chvíľu padnúť.
Okolo 13. hodiny obe bojujúce strany spozorovali na západe, na vrcholku svahov Viedenského lesa kúdole rozvíreného prachu. Boli to prichádzajúce vojská poľského kráľa Sobieskeho doplnené nemeckými mušketiermi a kopijníkmi, ktoré dodal Lotrinský. Z diaľky to vyzeralo ako majestátny postup. V skutočnosti sa kone potkýnali, niektoré si dokonca polámali nohy, a z niektorých delových podvozkov odpadli kolesá. Časť tureckých oddielov sa pokúsilo nástup poľskej armády zastaviť, ale bol to skôr zúfalý pokus. O pol štvrtej popoludní sa poľská armáda rozostavila do dlhého radu na rovnom, pre jazdectvo už vhodnom teréne.
Kara Mustafa ostal zhrozený. Dvojitý útok. Uvedomil si hroziacu katastrofu. Veľká poľská armáda ho môže odrezať od obliehanej Viedne i od ústupovej cesty do Uhorska.
Na jednej i druhej strane bolo potrebné vykonať rýchle rozhodnutia. Traduje sa, že Karol Lotrinský zvolal narýchlo poradu. Svojich unavených dôstojníkov sa pýtal na radu. Nastalo hlboké ticho. Po chvíli prehovoril jeden starý saský dôstojník: „Dnes nám Boh ponúka víťazstvo, a preto by sme mali bojovať. Uskutočniť to, čo nám Boh pripravil. A po druhé: ja som už starý človek a teším sa na pohodlnú posteľ, ktorá má čaká túto noc vo Viedni.“ Karolovi Lotrinskému sa zapáčila táto odpoveď a rozhodol: „Ideme ďalej!“
Do piatej popoludní padli ďalšie turecké opevnenia na hornom i dolnom Döblingu.
Podobne vyhodnotil situáciu i Ján Sobieski. Aby preverili nepriateľovu odvahu a palebnú silu, rozkázal oddielu husárov v počte okolo 120 mužov zaútočiť. Husári princa Alexandra sa vrhli na veľkovezírovu hlavnú jednotku a začali ju drviť. Toto odhodlanie husárov Turkov ohromilo a začali ustupovať.
Keď Ján Sobieski videl úspech tejto jednotky, nariadil totálny útok na jadro osmanského tábora. Kara Mustafa, vidiac bezvýchodiskovú situáciu, nasadol na svojho koňa a so štandardou proroka Mohameda v rukách uháňal do svojho veľkého stanu v hlavnom tábore. Tam rozkázal, aby jednotky opustili svoje posty, zničili všetko, čo by nepriateľ mohol použiť a kázal pozabíjať všetkých zajatcov. Potom v sprievode sipáhiov odcválal do bezpečia v Uhorsku. Turci vidiac jeho útek sa dali takisto na útek.
Poľský konečný útok bol zdrvujúci. Vďaka svojej disciplinovanosti spôsobili v dezorientovaných a demoralizovaných radoch Turkov obrovskú pohromu. Zozadu rúbali utekajúcich Turkov. Veľké víťazstvo si nevyžiadalo množstvo obetí. Druhé postupujúce línie za husármi poväčšine už boli iba diváci, pretože nepriateľ ušiel ešte skôr, ako sa priblížili.
Viedeň bola zachránená.
Boj trval 12 hodín. Skončil úplným víťazstvom oslobodzovacej armády. Keď sa pápež Inocent XI. dozvedel, za akých okolností bola oslobodená Viedeň, že kresťanskí vojaci bojovali s prišitými posvätenými medailónikmi Panny Márie a so zástavami s nápismi Mária, vyhlásil 12. september pre celú katolícku cirkev ako sviatok Mena Panny Márie. Tento sviatok sa slávi v celej katolíckej cirkvi do dnešných dní.
Veľkovezír Kara Mustafa -- hlavný veliteľ osmanských vojsk
Narodil sa v meste Merzifon v Anatólii v roku 1633 alebo 1634. Za manželku si vzal dcéru Mehmeda Pašu, ktorý sa v roku 1652 do blízkosti Merzifonu utiahol na svoj majetok. Na sultánovom dvore v tom čase prebiehal zúrivý boj záujmových skupín, u ktorých Mehmed Paša upadol do nemilosti. Kara Mustafa sa tak stal členom slávnej rodiny Köprülü.
Intrigy na dvore prerástli až do prípravy sprisahania proti samotnému sultánovi. Bolo odhalené a jeho účastníci popravení. V roku 1656 bol na uprázdnené miesto veľkovezíra z Merzifonu povolaný Mehmed Paša. Počas jeho vlády bol Kara Mustafa 22. februára 1660 vymenovaný za guvernéra. Naučil sa, že ak má byť úspešný, ľudia sa ho musia báť a nie mať ho radi.
Po smrti Mehmeda Pašu v roku 1661 nastúpil ako veľkovezír Mehmedov najstarší syn Ahmed Fazil, ktorý presadil u sultána mnohé reformy, ktoré upevnili Osmanskú ríšu: predovšetkým znížil dane a podporoval vzdelanie. 23. decembra 1661 bol Kara Mustafa vymenovaný za admirála egejskej flotily a bojoval proti Benátčanom. V apríli 1663 sa Kara Mustafa stal zástupcom veľkovezíra. V roku 1668 viedol obliehanie pevnosti Candia na ostrove Kréta, kde sa preslávil veľkou odvahou. 4. septembra 1669 Turci pevnosť po 21 ročnom obliehaní dobyli.
V roku 1672 Kara Mustafa viedol úspešnú výpravu proti Poliakom. Dobyl pevnosť Kamenec a k Osmanskej ríši pripojili Podolie. Hoci v nasledujúcom roku poľské vojská na čele s korunným hajtmanom Sobieskim porazili Turkov pri Chotimi, mierová zmluva z roku 1676 potvrdila stratu Podolia v prospech Osmanov.
Po smrti veľkovezíra Ahmeda v roku 1676 sa Kara Mustafa stal veľkovezírom. Zblížil sa i so samotným sultánom Mehmedom IV., ktorý mu dal za manželku osmanskú princeznú. Kvôli nej sa potom rozišiel so svojou prvou ženou. V rokoch 1676-1681 viedol so striedavými úspechmi vojnu so záporožskými kozákmi.
Od roku 1678 sa začal viac zaujímať o dianie v Uhorsku. Rebéliu protestantskej šľachty pod vedením Imricha Tököliho využil na pripojenie stredného Uhorska ako vazalského štátu k Osmanskej ríši. Imrichovi Tökölimu bol sultánom udelený menovací dekrét za kráľa nad stredným Uhorskom, v ktorom bola uvedená aj vojenská povinnosť zúčastňovať sa osmanských vojenských výprav a platiť sultánovi dane.
V roku 1683 sa Kara Mustafa rozhodol dobyť Viedeň. Osmanská ríša bola na vrchole svojej moci. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. zamestnával Leopolda I. svojou expanzívnou politikou v Nemecku a uhorská šľachta pod vedením Tököliho mu sľúbila vernosť. Dobyť Viedeň by znamenalo rovnako veľké víťazstvo ako získať Konštantinopol v roku 1453.
Pred vojenskou výpravou na Viedeň sa vraj Kara Mustafovi prisnil sen: Obúval si nové čižmy a zrazu sa pred ním zjavil sedemhlavý drak, ktorý ho znevážil a dohrýzol. Veštec mu sen vyložil: Obúvanie nových čižiem znamená, že pôjde na vojenskú výpravu a sedemhlavý drak je habsburský cisár, ktorému rozkazujú siedmi králi (kurfursti). Bude lepšie, keď na výpravu nepôjde. Neposlúchol.
14. decembra 1683 sa sultán Mehmed IV. dozvedel, že jeho vojsko utrpelo ťažkú porážku nielen pri Viedni, ale kresťania dobyli aj Ostrihom. Vyvodzovanie zodpovednosti prišlo rýchlo. 25. decembra 1683 v čase popoludňajších modlitieb prišli do Belehradu za Kara Mustafom dvaja vysoko postavení úradníci. Ukázali mu sultánov písomný rozkaz vrátiť odznaky moci a oznámili mu, že je odsúdený na smrť. Kara Mustafa prijal smrť so stoickým pokojom. Vyzliekol si drahé šaty, zložil turban. Požiadal, aby odstránili koberec, na ktorom kľačal, aby jeho telo padlo na zem. Chcel zomrieť ako vojak, čo mu malo zaručiť vstup do raja. Dvaja kati sa postavili za neho. Nadvihol si dlhú bradu a odhalil krk. Na krk mu hodili slučku a ťahali za oba konce zo všetkých síl. Zomrel rýchlo, vo veku 50 rokov.
Knieža Imrich Tököli -- spojenec Osmanov a ochranca protestantov
V marci roku 1670 začalo v Uhorsku povstanie proti cisárovi Leopoldovi. Cisárske vojsko rýchlo potlačilo ohniská vzbury a začalo obsadzovať Uhorsko. Vodcovia povstania chorvátsky bán Peter Zrínsky, jeho švagor František Frangepán a krajinský sudca František Nádašdy boli popravení. Po obsadení hradu Muráň cisárskym vojskom pod vedením Karola Lotrinského sa našli tajné zoznamy sprisahancov. Mimoriadne súdy najprv v Levoči a potom v Bratislave súdili 230 šľachticov. Do sprisahania bol aktívne zapojený aj otec Imricha - Štefan II. Tököli. 1. novembra 1670 bol vydaný kráľovský rozkaz na jeho zatknutie a zhabanie jeho majetkov. Cisárske vojsko pritiahlo k Oravskému hradu a začalo ho obliehať. Trinásťročnému Imrichovi sa podarilo v prezlečení za sluhu prekĺznuť z obliehania na rodinné majetky do Sedmohradska, kde sa pridal ku kuruckému odboju. Jeho otec počas obliehania umrel. Cisársky generál Heister chcel Tököliho mŕtvolu spáliť, ale cisár Leopold mu to nedovolil, kázal mŕtveho riadne pochovať.
27. februára 1673 cisár Leopold zrušil uhorskú ústavu a autonómiu, zrušil úrad palatína a z Uhorska vytvoril guberniu na čele s veľmajstrom Rádu nemeckých rytierov Jánom Gašparom von Ampringen. Bol zavedený dôsledný absolutizmus. Bratislavský hrad sa stal sídlom gubernátora.
Postupne sa Imrich Tököli stal hlavou kuruckého odboja a v roku 1678 priviedol svoje vojská zo sedmohradského exilu na východné Slovensko. Cisár Leopold sa usiloval v roku 1681 upokojiť napätú situáciu v Uhorsku zvolaním snemu v Šoproni. Boli prijaté ústupky pre protestantov, lenže Imrich Tököli ich neprijal a ponúkol spojenectvo Porte – Kara Mustafovi.
V júni 1682 sa Imrich Tököli oženil s o 13 rokov staršou bohatou vdovou – Helenou Zrínskou, dcérou popraveného chorvátskeho bána Petra Zrínskeho. 14. augusta 1682 s pomocou Turkov obsadil Košice a potom o mesiac neskôr dobyl hrad Fiľakovo. Tu ho budínsky paša Uzun Ibrahim za prítomnosti sedmohradských a hornouhorských stavov vyhlásil za vládcu Horného Uhorska. Do konca jesene 1682 kuruci ovládli banské mestá a prenikli na Považie. Kuruckú ofenzívu sprevádzalo násilie a rabovanie. Prenasledovaniu boli vystavení predovšetkým katolícki kňazi. Len v Ostrihomskej arcidiecéze ich bolo zavraždených 22. Terčom pomsty sa stávali aj majetky a poddaní ostrihomského arcibiskupa Juraj Pohronca Slepčianskeho. V okolí Svätého Kríža (dnes Žiar nad Hronom) kuruci pochytali okolo 1000 poddaných a predali ich Turkom do otroctva.
Tököli sa zapojil do vojenského ťaženia v roku 1683 proti Viedni. Počas presunu Osmanskej armády sa stretol s Kara Mustafom v Osijeku, kde hovorili o vojenskej pomoci a o ďalšom usporiadaní regiónu. Mal sa stať viedenským kráľom a s pomocou tureckých vojsk mal dobyť Bratislavu.
12. júla 1683 sa v Pezinku predstavitelia Bratislavskej stolice dohodli získať si Tököliho priazeň a poslali mu dar 1.000 zl. a jeho dôstojníkom 500 zl. 21. júla sa v Trnave Tökölimu podrobila celá Bratislavská stolica okrem Bratislavského hradu. 25. júla 1683 mešťania Bratislavy otvorili kurucom mestské brány. Tí potom spolu s Turkami vyplienili niekoľko ulíc a predmestí. Zasahovať musel samotný Tököli umiestnením svojej osobnej gardy, aby sa výtržnosti neopakovali.
Keď sa Karol Lotrinský dozvedel, že Tököli obsadil Bratislavu, 28. júla 1683 prekročil rieku Moravu a na druhý deň ráno obsadil mesto. V nasledujúcej bitke kuruci a Turci utrpeli ťažkú porážku. V bitke o Bratislavu bojovali aj slovenskí dobrovoľníci pod vedením baróna Jána Maholányiho, ktorý bol synovcom arcibiskupa Juraja Pohronca Slepčianskeho. Po víťazstve nad kurucmi sa Karol Lotrinský opäť stiahol k obliehanej Viedni.
Tököli sa obliehania Viedne priamo nezúčastnil. Vyčkával na výsledok. Po porážke Kara Mustafu sa pokúsil prostredníctvom svojho švagra palatína Pavla Esterháziho vyjednávať, lenže cisárska strana už o rokovanie nemala záujem. V roku 1685 varadínsky paša Ahmed nechal Tököliho zajať, načo mnohí kuruci prešli na cisársku stranu. Turci, uvedomiac si chybu, Tököliho oslobodili a urobili z neho sedmohradského vojvodu. Tököliho výzvy do povstania proti Leopoldovi už nemali žiadny ohlas. Tököli zvyšok života dožil vo vyhnanstve. Zomrel v roku 1705 v Nikomédii. V roku 1906 jeho telesné ostatky preniesli do Uhorska, do rodiska v Kežmarku.
Ostrihomský arcibiskup Juraj Pohronec Slepčiansky
– miestokráľ Uhorska a záchranca Viedne
Narodil sa 24. apríla 1593 v rodine chudobného zemana v Slepčanoch (30 km od Nitry). Ako 6-ročnému mu Turci zabili oboch rodičov. Siroty sa ujal strýko Ladislav, ktorý ho poslal na štúdiá do Trnavy. Po štyroch rokoch sa Juraj vrátil domov a pracoval ako pastier. Neskôr ako pomocný pisár a účtovník u správcu kapitulských majetkov.
V lete roku 1617 pri vizitácii majetkov arcibiskup Peter Pázmaň stretol mladého Juraja. Keď videl jeho nadanie, podporil ho v štúdiách Po ich absolvovaní pôsobil Juraj ako učiteľ mestskej školy v Trnave. Pázmaň podporil aj jeho túžbu stať sa kňazom a poslal ho do Ríma. Tam získal dva doktoráty z filozofie a teológie. Okrem rodnej slovenčiny a výbornej znalosti latinčiny hovoril taliansky, španielsky, nemecky, maďarsky a neskôr aj turecky. Po skončení štúdií v Ríme bol ako 41-ročný vysvätený za kňaza.
Po návrate do vlasti 27. decembra roku 1635 nastúpil ako farár v Senci. O 7 dní už bol menovaný za kanonika a kancelára arcibiskupského úradu v Trnave. 19. marca 1637 zomrel Jurajov najväčší dobrodinec kardinál Pázmaň a Juraj Pohronec bol na jeho pohrebe smútočným kazateľom. Pázmaňovým nástupcom sa mal stať Imrich Lóši. Cisársky dvor preto poslal kanonika Juraja Pohronca do Ríma, aby sa tam zasadil za Lóšiho kandidatúru.
Diplomatické schopnosti Juraja Pohronca cisársky dvor využíval i v roku 1642, keď v Istanbule dojednával mierové podmienky. V nasledujúcom roku išiel opäť do Istanbulu, aby zabránil vstupu Turkov do vojny na strane sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákociho proti cisárovi. Na príkaz veľkovezíra bol uväznený. Tajne vyjednával s predstaviteľmi Osmanskej ríše. Na príhovor istanbulského muftiho ho sultán prepustil, dokonca ho prijal na osobnú audienciu a štedro odmenil. Sultán sa rozhodol nepodporiť Rákociho. Po návrate domov bol Juraj Pohronec vymenovaný za čanádskeho a päťkostolného biskupa.
V roku 1644 sa stal kancelárom Uhorska a titulárnym biskupom vesprémskym. V decembri 1645 dojednal v zastúpení cisára Linecký mier s Jurajom I. Rákocim, za čo zožal tvrdú kritiku od katolíckych magnátov. Preto ponúkol vzdanie sa funkcie kancelára. Cisár demisiu neprijal, vymenoval ho za nitrianskeho biskupa a za prezidenta Uhorskej kráľovskej kancelárie.
V roku 1663 začala vojna s Turkami. 24. septembra padli Nové Zámky a vzápätí ďalšie pevnosti: Vacov, Levice, Nitra a celý Novohrad. Ako nitriansky biskup zachránil knižnicu i mnohé cennosti z nitrianskeho hradu. Po Vasvárskom mieri sa podieľal na vybudovaní pevnosti Leopoldov. V roku 1666 založil na Žitnom ostrove vôbec prvú textilnú manufaktúru v Uhorsku.
Po smrti Lipaia sa stal novým ostrihomským arcibiskupom. Zároveň ho cisár Leopold 18. decembra 1666 vymenoval za miestokráľa Uhorska. Túto funkciu zastával pravdepodobne až do roku 1673, kedy sa jej vzdal ako prejav nesúhlasu s cisárovým vytvorením gubernie v Uhorsku. Po cisárovom prísľube, že je to len dočasné riešenie, prijal ako 80-ročný ešte miesto v guvernérskej rade. V rokoch 1673-74 predsedal bratislavským súdom s okolo 700 protestantskými kňazmi a učiteľmi. Skoro tri štvrtiny spomedzi nich vo väznení prestúpili na katolícku vieru. Tých, ktorí to odmietli, odviedli do Neapola a predali na galeje.
Počas svojho života sa usiloval prinavrátiť Uhorsko ku katolíckej cirkvi. Podporoval Trnavskú i Košickú univerzitu. Zriaďoval kláštory a cirkevné školy. Uviedol kapucínov do Pezinka, jezuitov do Žiliny a Rožňavy. Jezuitskému kolégiu v Skalici venoval základinu 100.000 zlatých. Založil kláštor a nemocnicu milosrdných bratov v Bratislave, Mariánsky seminár v Trnave, kláštor piaristov vo Svätom Jure. Podporoval chudobných študentov a formoval vzdelaných kňazov.
Pred bojom o Viedeň cisársku armádu zasvätil pod ochranu Panny Márie. Každému vojakovi z vyše 34.000 armády daroval medailón Sedembolestnej a cisárovi daroval okolo 400.000 zlatých na obranu Viedne. Leopold mu udelil titul „Záchranca Viedne“. Juraj Pohronec Slepčiansky zomrel 14. januára 1685 v Letoviciach na Morave ako 92-ročný. Pochovaný je v bazilike v Mariazelli v kaplnke sv. Ladislava, ktorú dal postaviť ešte za svojho života.
Vojvoda Karol V. Lotrinský
– veliteľ cisárskych vojsk a osloboditeľ Bratislavy
Stal sa jedným z najvýznamnejších cisárskych generálov, hoci ako mladší brat mal sledovať cirkevnú kariéru. Keď jeho dedičné Lotrinské vojvodstvo v roku 1669 obsadili vojská francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., rozhodol sa pre vojenskú kariéru v službe Habsburgovcov. Dúfal, že s ich pomocou získa stratené vojvodstvo späť. No to sa mu do konca života nepodarilo.
Ako 21-ročný pod vedením cisárskeho generalissima Montecuccoliho s francúzskou jazdou bojoval vo víťaznej bitke pri Svätom Gottharde v roku 1664, kedy spojenecké vojská porazili početnejšiu tureckú armádu vedenú veľkovezírom Ahmedom Köprülü. Dvakrát sa uchádzal o poľský trón ako kandidát Habsburgovcov. A dvakrát neúspešne. Najprv v roku 1669 a potom v roku 1674. Najprv si Poliaci zvolili za svojho kráľa Michala Korybuta Wisniowieckeho a potom po jeho skorej smrti v roku 1674 Jána III. Sobieskeho.
Oženil sa ako 35-ročný v roku 1678. Nezískal poľský trón, ale manželku poľského kráľa Eleonóru, 25-ročnú vdovu po poľskom kráľovi Michalovi Korybutovi Wisniowieckom. A keďže Eleonóra bola sestra cisára Leopolda I., takto sa vlastne priženil k Habsburgovcom. Mali spolu 6 detí.
6. mája 1683 bol cisárom Leopoldom vymenovaný za najvyššieho veliteľa cisárskej armády. Ceremoniál sa konal na pravom brehu Dunaja oproti Bratislave na širokej planine dnešného Kittsee, kde defilovalo 32.000 vojakov. Keď vyšlo najavo, že zámerom Turkov je vlastne dobyť Viedeň, prikázal svojej pechote, aby sa urýchlene stiahla späť do Viedne, kým on so svojou jazdou bránil najmä Tatárom plieniť široké okolie obliehanej Viedne.
Keď sa Karol Lotrinský dozvedel, že Tököli obsadil Bratislavu, 28. júla 1683 prekročil rieku Moravu a nasledujúce ráno rýchlo obsadil mesto. V nasledujúcej bitke Kuruci a Turci utrpeli ťažkú porážku a utekali do svojho tábora v Šintave. V bitke o Bratislavu bojovali aj slovenskí dobrovoľníci pod vedením baróna Jána Maholányiho, ktorý bol synovcom arcibiskupa Juraja Pohronca Slepčianskeho. Po víťazstve nad kurucmi sa Karol Lotrinský opäť stiahol k obliehanej Viedni.
Sobieski opisuje Lotrinského nasledovne: „Mal dlhý orlí nos, ktorí ľudia obdivovali ako znak dobrého pôvodu. Tvár mu pokrývali jazvy po kiahňach. Nosí sivý oblek a bez ozdôb, klobúk bez pera a čižmy s korkovými podpätkami, dva alebo tri mesiace nečistené. Parochňa (už sa skoro rozpadáva) celkom peknej farby. Nemá zlého koňa, no sedlo a čabraka sú staré, vyrobené z ošúchanej a nekvalitnej kože. Zrejme sa málo stará o svoj výzor. No správanie prezrádza ušľachtilého človeka.“
Ako veliteľ vedel u svojich podriadených vzbudiť náklonnosť a dôveru. Bol odvážny, čestný, pokojný a rozhodný. V boji ho vídali tam, kde bola najhustejšia mela. Keď sa stal hlavným veliteľom, jeho povinnosťou bolo vyhýbať sa zbytočným hrdinstvám a udržať armádu v bojaschopnom stave.
Nedisponoval najväčším vojskom, a preto sa ani nestaval do role veliteľa spojených kresťanských vojsk. To ponechal poľskému kráľovi Jánovi Sobieskemu. Rešpektoval jeho vyšší status i to, že bol od neho o 14 rokov starší. Takisto rešpektoval vyšší status saského kurfirsta Jána Juraja. Vojenských veliteľov presvedčil svojím riešením. Hoci bol Lotrinský vojvoda, nad nikoho sa nevyvyšoval a správal sa ako prostý vojak.
V roku 1685 sa podieľal na oslobodení Nových Zámkov, v roku 1686 Budína a v roku 1687 sa víťazstvom v druhej bitke pri Moháči pričinil o oslobodenie takmer celého územia Uhorska z rúk Turkov.
Na krátky čas sa kvôli chorobe stiahol z verejného života, ale v roku 1689 opäť prevzal velenie cisárskych vojsk, bojujúcich proti Francúzom. Podarilo sa mu dobyť Mainz, ale čoskoro nato 18. apríla 1690 zomrel vo veku 47 rokov.
Poľský kráľ Ján III. Sobieski
– hlavný veliteľ kresťanských vojsk a osloboditeľ Viedne
V roku 1671 začal Poľsko napádať tatarský chán z Krymu. Voči tejto agresii sa postavil korunný hajtman Ján Sobieski. Podarilo sa mu vybojovať niekoľko menších bitiek. V nasledujúcom roku sa k Tatárom pridali i Turci pod vedením veľkovezíra Kara Mustafu. Dobyli pohraničnú pevnosť Kamenec Podolski a k osmanskej ríši pripojili Podolie. Ján Sobieski zvádzal boje s menšími oddielmi a oslobodzoval ľudí, ktorých odvádzali do otroctva.
V roku 1673 poľský snem schválil uvoľnenie väčšej sumy na obranu. A zatiaľ čo ťažko chorý kráľ Michal Korybut Wisnowiecki pomaly zomieral vo Ľvove, 40.000 vojsko pod vedením Jána Sobieskeho sa pripravovalo na rozhodujúcu bitku. 10. novembra 1673 poľský kráľ zomrel a 11. novembra 1673 Ján Sobieski vybojoval proti Turkom veľké víťazstvo v bitke u Chotimi.
Tieto úspechy Jána Sobieskeho vyniesli až na poľský trón. Pri voľbe porazil Habsburského kandidáta – vojvodu Karola V. Lotrinského, ktorý sa už druhýkrát uchádzal o poľský trón. Po svojom zvolení za kráľa Sobieski ďalej pokračoval vo vojne proti Osmanom. Vojna trvala až do roku 1676, kedy bolo podpísané prímerie.
V roku 1675 Sobieski uzatvoril spojeneckú zmluvu s Francúzskom a v roku 1677 so Švédskom - tradičnými nepriateľmi Habsburgovcov, ale v roku 1683 sa rozhodol pre zmenu. Nadviazal spojenectvo s Habsburgovcami. Na tomto obrate sa podieľal i ostrihomský arcibiskup Juraj Pohronec Slepčiansky, ktorý bol vyslaný za poľským kráľom. 31. marca 1683 bola podpísaná zmluva o vzájomnej vojenskej pomoci medzi cisárom a poľským kráľom.
Po schválení zmluvy poľským snemom začali vojenské prípravy. Keď sa ukázalo, že Turci tiahnu na Viedeň, dvadsaťpäťtisícové poľské vojsko sa vybralo mestu na pomoc. K Dunaju dorazili 31. augusta. Na zámku Stetteldorf velitelia spojených kresťanských vojsk naplánovali bitku o Viedeň a za hlavného veliteľa zvolili Sobieskeho. Karol Lotrinský presadil najkratšiu cestu k Viedni, cez kopcovitý Viedenský les, pretože udržanie Viedne bolo otázkou niekoľkých dní.
Poľské vojská sa dostali na hrebeň svahov Viedenského lesa až v noci 11. septembra a ráno začali postupne zostupovať. Terén bol divoký. Až popoludní okolo pol štvrtej sa dostali na rovnejší terén, kde sa zoradili do boja. Kara Mustafa bol príchodom Poliakov od Viedenského lesa zaskočený. Pokúšal sa presúvať svoju jazdu, ale poľský úder bol zdrvujúci. Do večera boli Turci porazení. V nasledujúci deň Sobieski triumfálne vstúpil do Viedne. Sprievod bol veľkolepý ako v starovekom Ríme. Za Sobieskim viedli veľkovezírovho koňa a osmanské štandardy. Starhemberg na kráľovu počesť pripravil slávnostnú večeru s vyberanými jedlami a vínami.
14. septembra 1683 prišiel do Viedne cisár Leopold a v nasledujúci deň odišiel do Schwechatu za poľským kráľom, aby ho pozdravil a poďakoval mu. „Teší ma, Pane, že som Vám mohol preukázať túto malú službu,“ krátko odpovedal Sobieski. Leopold sa k Sobieskemu a jeho synovi vraj správal oficiálne a chladno, čo Poliaci vnímali ako nevďak.
Po víťazstve pri Viedni sa velitelia kresťanských vojsk rozhodli pokračovať v boji na ľavej strane Dunaja. Nachádzali sa tu významné pevnosti v tureckých rukách: Nové Zámky a Ostrihom. 27. septembra ženisti postavili pri Bratislave pontónový most cez Dunaj, cez ktorý prešli vojská Sobieskeho i Lotrinského. Z Bratislavy si poľský kráľ odskočil do Svätého Jura, pretože chcel vedieť, kde sa dorába víno, ktoré sa tradične pilo na poľskom kráľovskom dvore od čias poľského kráľa Žigmunda Jagelonského. Ten sa v roku 1515 zúčastnil v Bratislave na stretnutí Habsburgovcov a Jagelovcov, aby dojednali svoju spoluprácu a stvrdili ju sobášmi. Svätojurské víno mu tak zachutilo, že si ho nechal každoročne voziť na svoj kráľovský dvor.
Po víťazstve pri Parkani a dobytí Ostrihomu sa Sobieski presunul ďalej na východ ku Košiciam a potom k Prešovu. Mestá verné Tökölimu sa nepoddali a Poliakom spôsobili veľké strany. Preto sa Sobieski rozhodol vrátiť sa do Poľska a prezimovať so svojou armádou doma.
Cisár Leopold I. – osloboditeľ Uhorska od Turkov
Leopold sa narodil 13.7.1640 ako druhý syn rímsko-nemeckého cisára Ferdinanda III. a jeho prvej manželky Márie Anny, dcéry španielskeho kráľa Filipa III. V mladosti bol často chorý. Nábožní rodičia rozhodli, že sa stane vysokým cirkevným hodnostárom ako strýko – arcivojvoda Leopold Wilhelm - biskup a veľmajster Rádu nemeckých rytierov. V roku 1654 však nečakane zomrel 21-ročný následník trónu Ferdinand IV. Štrnásťročný Leopold sa stal dedičom všetkých trónov. Hodiny teológie, morálky, polemiky, mystiky a cirkevnej hudby vystriedali história, politika, diplomacia, prírodopis, zemepis a veda o štáte.
Ferdinand III. dal 15-ročného Leopolda korunovať v Bratislave za uhorského kráľa. Nasledujúci rok prijal českú korunu. Svoju cisársku voľbu si Leopold vybojoval už sám po smrti svojho otca.
Duchovne založený Leopold ustavične viedol vojny. Pri nástupe na trón cisárske vojská bojovali na strane Poľska proti Švédsku. Sedmohradský vojvoda Juraj I. Rákoci sa usiloval získať poľský trón a vtrhol spolu so Švédmi do Poľska. Sultánovi sa však nepáčilo svojvoľné počínanie jeho vazala Rákociho a vyplienil Sedmohradsko. Na naliehanie uhorskej šľachty cisár Leopold Rákocimu poslal svoju armádu. Turci toto považovali za vypovedanie mierovej zmluvy.
Ďalšie vyhrocovanie napätia s Turkami spôsoboval chorvátsky bán Mikuláš Zrínsky vedením svojej „súkromnej vojny“. Vojenské šarvátky a drancovanie v pohraničí boli samozrejmosťou aj v časoch mieru. Na veľké prekvapenie sultána, ktorý osobne povolil stavbu „ovčarnice“ – ovčinca, 1661/62 Mikuláš Zrínsky na sútoku riek Mury a Drávy postavil pevnosť Nový Zrín. Táto drzosť a zároveň odvaha Mikuláša Zrínskeho mnohým v Uhorsku imponovala, cisára Leopolda však znepokojovala. On si vojnu neželal.
Odpoveď prišla rýchlo. Veľkovezír Ahmed Köprülü vyhlásil vojnu. V marci 1663 vytiahla takmer 100.000 armáda na výpravu do Uhorska. Juraj Pohronec ako predseda Uhorskej kráľovskej kancelárie informoval o chystanom útoku, ale poľný maršál Montecuccoli jeho vystríhania nebral vážne. 16. augusta 1663 turecká armáda dorazila k Novým Zámkom a po vyše mesačnom obliehaní primäla obrancov vzdať sa. Pád Nových Zámkov vyvolal v celej Európe veľké zdesenie.
V roku 1664 Turci opäť vytiahli proti Viedni. Cisárovi Leopoldovi sa podarilo na ríšskom sneme v Regensburgu získať finančnú i vojenskú pomoc od ríšskych kniežat. 1. augusta 1664 spojenecká armáda v bitke pri Svätom Gottharde porazila Turkov. Po víťazstve Leopold súhlasil s ústretovými mierovými podmienkami pre Osmanov. Turkom sa vrátili späť dobyté územia: predovšetkým pevnosť Nové Zámky. Dôvodom cisárovho rozhodnutia bolo uvoľnenie armády na vojnu s Ľudovítom XIV. Uhorská šľachta v tomto konaní videla zradu uhorských záujmov. Následkom bolo sprisahanie uhorských a chorvátskych magnátov proti Leopoldovi pod vedením palatína Františka Vešeléniho. V roku 1670 sprisahanie prerástlo do ozbrojeného povstania. Bolo však rýchlo potlačené.
Na jeseň v roku 1687 zvolal Leopold I. do Bratislavy uhorský snem. Situácia bola úplne odlišná oproti predchádzajúcemu snemu zo Šoprone roku 1681. Odvtedy sa Leopoldovi podarilo potlačiť Tököliho povstanie, poraziť Turkov pri Viedni, oslobodiť Budín, Jáger, Ostrihom a iné pevnosti. Jeho medzinárodná autorita veľmi vzrástla. Uhorská šľachta svojím spojenectvom s Turkami stratila sympatie západnej Európy. Účastníci odboja síce dostali amnestiu, ale Prešovský súd svojím krutým mučením a popravami zastrašil všetkých, ktorí dúfali v zmenu. Viedol ho generál Caraffa, ktorý 2 mesiace bojoval v Turkami obliehanej Viedni. Leopold si nechal od snemu odsúhlasiť dedičnosť uhorskej koruny v mužskej línii pre habsburskú dynastiu, zrušil 31. článok Zlatej buly Ondreja II. dávajúci stavom právo na odpor, do radov uhorskej šľachty prijal asi 150 verných aristokratov, v otázke slobody vyznania protestantov ponechal ustanovenia šopronského snemu a na 9. decembra 1687 určil dátum korunovácie svojho 9-ročného syna Jozefa.
Pramene:
Andrew Wheatcroft – Nepriateľ pred bránami,
Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VII,
Karl Vocelka, Lynne Heller – Život Habsburků,
Marceli Kosman – Dějiny Polska,
Paul Lendvai – Maďari, víťazstvá a prehry,
Juraj Pohronec Slepčiansky – zborník Nitra 2011,
Eva Demmerle – Habsburgovci,
Ivan Mrva, Vladimír Segeš – Dejiny Uhorska a Slováci,
Vladimír Segeš a kol. – Kniha kráľov,
Nakladatelství Lidové Noviny, Dějiny států – Maďarsko, Rakúsko, Chorvátsko, Grécko,
Svätý Jur – Prechádzka mestom, wikipedia.org