Ján IV. Pálfi

ako palatín korunoval Máriu Teréziu

Narodil sa na Hrade Červený Kameň 20. augusta 1664. Jeho otec bol strážca uhorskej koruny a matka pochádzala z vplyvného rodu Harachovcov. Po krátkych štúdiách vo Viedni a v Parme sa rozhodol, ako jeho otec a starší brat Mikuláš, pre vojenskú kariéru. V roku 1683 sa zúčastnil bojov pri Viedni, Parkane (Štúrovo), obliehania Ostrihomu a následných oslobodzovacích bojov proti Turkom. V roku 1686 sa vyznamenal pri dobytí Budína a stal sa pobočníkom hlavného veliteľa cisárskych vojsk Karola Lotrinského. Niekoľko rokov s ním potom bojoval na západnom fronte proti francúzskym vojskám Ľudovíta XIV.

Keď v roku 1703 začalo povstanie Františka II. Rákociho bol vymenovaný za zástupcu hlavného veliteľa cisárskych vojsk a zároveň získal hodnosť chorvátsko-dalmátskeho a slavónskeho bána. V bojoch sa veľmi osvedčil. V bitke pri Trenčíne, ktorá bola zlomovým bodom povstania uštedril povstalcom ťažké straty, z ktorých sa už nespamätali. V roku 1710 bol vymenovaný za župana Šarišskej stolice a na jeseň v tom istom roku za hlavného veliteľa cisárskych vojsk v Uhorsku. Postupne sa zmocňoval jednotlivých miest a hradov a zároveň sa usiloval o mierové riešenie. Nadviazal kontakt s Rákociho generálom Károlim, ktorého poveril rokovať  samotný Rákoci.

30. apríla 1711 – necelé dva týždne po smrti cisára Jozefa – sa podarilo Pálfimu uzatvoriť mier. Hoci už mali jednoznačne navrch cisárske vojská, ponúkol povstalcom veľmi ústretové mierové podmienky: každý kto zloží prísahu vernosti panovníkovi, bude mu ponechaný titul, hodnosť i majetok. Povstalci ich prijali. 1. mája 1711 na Majténskom poli 12.000 kurucov zložilo zbrane a prisahalo vernosť budúcemu kráľovi a cisárovi Karolovi VI.

Ako chorvátsky bán sa pričinil o odsúhlasenie pragmatickej sankcie na chorvátskom sneme v roku 1722. V roku 1724 ho cisár Karol VI. vymenoval za miestodržiteľa Uhorska. V roku 1731 sa stal dedičným hlavným kapitánom Bratislavského hradu a o rok nato dedičným županom Bratislavskej stolice. V roku 1740 sa stal nositeľom Rádu Zlatého rúna. 

Zomierajúci cisár Karol VI. si dal Jána Pálfiho zavolať a na smrteľnej posteli mu zveril do opatery svoju dcéru Máriu Teréziu. A on cisárovu dôveru nesklamal. Keď do Sliezska napochodovali pruské vojská, už 26. januára 1741 vyhlásil čiastočnú inserukciu v 14 uhorských župách, aby čím skôr posilnil armádu. V máji v tom istom roku na jeho pokyn uhorský snem poslal Márii Terézii pozdravný list, kde ju uznáva za panovníčku.

Keďže po smrti jeho brata Mikuláša Pálfiho bola funkcia palatína neobsadená, uhorský snem ponúkol panovníčke 4 kandidátov.  aby si z nich vybrala. Mária Terézia sa rozhodla pre Jána Pálfiho. Ako palatín počas obradu korunovácie niesol kráľovskú korunu a spolu s ostrihomským arcibiskupom korunoval Máriu Teréziu. Pri pasovaní rytierov zlatej ostrohy predstavoval kráľovnej nových rytierov.

Aj na uhorskom sneme 11. septembra 1741 sa Ján Pálfi výrazne zasadil, aby uhorské stavy poskytli Márii Terézii financie i armádu. Mnohí šľachtici postavili jednotky pre Máriu Teréziu na vlastné náklady. 40.000 armáda z toho asi 15.000 husárov zmenila priebeh vojny.  Toto ocenila aj samotná Mária Terézia v liste Pálfimu: „šťastie mojich zbraní a úspech kľúčových podujatí treba pripísať hlavne pomoci, statočnosti, zručnosti a múdrosti uhorských ozbrojencov...“ Mária Terézia nezabudla na drahocenné služby Jána Pálfiho a poslala mu svojho vlastného koňa s bohato zdobeným postrojom, meč vysádzaný diamantmi a diamantový prsteň vysokej hodnoty s vlastnoručným venovaním: „Môj otec Pálfi! Posielam Vám tohto koňa, ktorý jediný je hodný môjho najhorlivejšieho poddaného. Prijmite zároveň tento meč, aby ste ma ochraňovali pred mojimi nepriateľmi a vezmite si tento prsteň ako znamenie mojej priazne...“

V roku 1746 bola Mária Terézia na poľovačke v Kittsee. Ján Pálfi jej naposledy robil spoločnosť. Od polovice roku 1750 chorľavel a 24. marca 1751 zomrel v Bratislave. S vojenskými poctami a veľkou slávou bol pochovaný v Dóme sv. Martina.