SÚDNÝ SPOR, KTORÝ TRVAL VYŠE STO ROKOV

Po upálení Jána Husa na cirkevnom koncile v Kostnici 6. júla 1415 začali v českých krajinách otvorené nepokoje. Vina za Husovu smrť bola pripisovaná uhorskému kráľovi a zároveň rímskemu cisárovi Žigmundovi Luxemburskému, že Husovi zabezpečil na koncil len „jednosmernú letenku“. Situácia v Čechách sa ešte viac vyhrotila po smrti Václava IV. Po defenestrácii cisárových verných konšelov a radných z pražskej novomestskej radnice, Žigmund ako právoplatný dedič koruny českej vyhlásil proti vzdorovitým Čechom križiacku výpravu. Celkovo sa ich uskutočnilo 5 v období rokov 1420 až 1431. Všetky boli porazené.

Husiti prešli do protiútoku a začali podnikať spanilé jazdy i do nášho Uhorska. V roku 1433 vpadli husiti cez Poľsko na Spiš, kde plienili asi dva týždne. 25. apríla husiti dobyli i Kežmarok. Z mesta si odvliekli živú korisť - kežmarských senátorov. Mesto Kežmarok za nich zaplatilo vysoké výkupné. Dnes by sa to asi nestalo, žeby niekto zaplatil výkupné za nejakého mestského poslanca. Po prepustení sa Kežmarčania vyžalovali kráľovi. Dramaticky opísali prepad mesta a svoju zúfalú situáciu. Najprv napísali, že husiti im ulúpili mestské privilégia a vzali ich so sebou. No neskôr kráľa informovali, že mestské privilégia boli husitmi zničené.

Cisár Žigmund Luxemburský sa zachoval veľkoryso, možno i pod vplyvom dobrého dojmu, keď v roku 1423 práve v Kežmarku rokoval s poľským kráľom a litovským kniežaťom o spoločnom postupe proti českým husitom a mesto bolo maximálne ústretové. Odpustil Kežmarčanom daň na 15 rokov a prisľúbil im, že zničené privilégia opäť potvrdí. Kežmarčania využili (zneužili) situáciu a k privilégiám dopísali právo skladu, ktoré nemali. Toto právo patrilo k najdôležitejším právam stredovekých miest. Tvorilo jednu zo základných zložiek ich príjmov a bolo aj protikonkurenčným opatrením. Všeobecne sa vzťahovalo na zahraničné tovary, ktoré zahraniční ale i domáci kupci, ak ich chceli ďalej predávať museli tovar v meste s právom skladu tovar vyložiť a vo veľkom predávať v meste aspoň tri dni a v Uhorsku jeden dva týždne. Až potom mohli s nepredaným tovarom odísť z mesta a ponúkať ho inde na trhoch.

Obídenie mesta s právom skladu sa trestalo konfiškáciou tovaru prípadne celého majetku obchodníka. Mestá z tohto povinného predaja mali niekoľkonásobný zisk. Obchodníci sa v meste museli zdržiavať niekoľko dní. To znamená, platili ubytovanie, stravu, ďalšie služby. Platili za prenájom predajného miesta - verejného priestoru, za mestskú váhu. Bol to akýsi spôsob „veľkoobchodu“. Domáci obchodníci tovar nakupovali vo veľkom a potom predávali ďalej s menším ziskom. Realizovali „maloobchod“. Takto Kežmarok bližšie pri hranici s Poľskom začal preberať obchodníkov Levoči. Ukradol im veľký biznis.

Keď sa to Levoča dozvedela, protestovala u panovníka. Cisár Žigmund Luxemburský sa obrátil na vierohodné miesto Spišskú Kapitulu, či Kežmarku právo skladu patrilo aj predtým? Kapitula odpovedala, že áno. Aké dohody sa udiali medzi Kežmarčanmi a cirkevníkmi z Kapituly nevieme. Jedno je isté. Za falšovanie listín bol trest smrti. Všetci prežili. V roku 1435 cisár Žigmund potvrdil zoznam všetkých predložených práv Kežmarku, teda i s právom skladu. Tento podvod bol začiatkom vyše storočnej vojny medzi Kežmarkom a Levočou, ktorá sa konala neskôr na pozadí bojov o uhorský trón a potom protihabsburgských povstaní.

Nakoniec bola pravda predsa len odhalená. V roku 1558 bolo právo skladu Kežmarku odňaté a prisúdené jedine slobodnému kráľovskému mestu Levoči.        

A aká je pravda okolo zničených mestských privilégií? Husiti nezničili ani jedno privilégium. Všetky originálne práva prežili stáročia a dnes sa nachádzajú v Štátnom okresnom archíve v Poprade.